Predslov / Disclaimer

Priznávam sa k pocitu nadradenosti, ktorý sa vo mne občas ozve, keď píšem o veciach, ku ktorým svet pristupuje povrchne. Priznávam sa k naivite, ktorá ma ešte neodnaučila dúfať v lepšie vedenie, hoci prax mi ukázala opak. Priznávam sa k úzkosti z konfliktov, hoci píšem o systémoch, ktoré z konfliktu žijú. Priznávam sa k zlyhaniam, ktoré ma formovali viac ako úspechy. Priznávam sa ku všetkému, čo vám napadne pri čítaní tohto textu — k arogancii aj k slabosti, k idealizmu aj k únave.

Priznávam sa k obnažovaniu.

Nie tela, ale úsudku.

Tento text nie je štít. Je to priznanie. A každý, kto v ňom uvidí viac mňa než seba, nech si uvedomí: aj to je zrkadlo.

Rím padol — a táto veta je viac než historickým údajom. Je to zvuk zatvárajúcich sa brán civilizácie, ktorá prestala veriť sama sebe. Je to obraz mocnosti, ktorá zanikla nie preto, že ju nepriatelia premohli, ale preto, že ju Rimania prestali držať v srdciach. Gilbert Keith Chesterton vystihol túto tragédiu v jedinej vete: Rím nemilovali preto, že bol veľký; stal sa veľkým preto, že ho Rimania milovali. Veľkosť nie je produktom moci. Veľkosť je produktom vernosti. Ak sa vernosť stratí, systém sa začne rúcať najprv v tichu, pod povrchom, v oblastiach, kde to ešte nikto nepovažuje za problém. Až keď je už neskoro, vynorí sa kríza.

Cisársky Rím je pre dnešné spravodajské služby viac než historickou paralelou. Bol totiž laboratóriom moci v jej najčistejšej aj najskazenejšej forme. Caligulova, Nerónova či Caracallova vláda ukázali, čo sa stane, keď moc odtrhne človeka od morálky, keď sa autorita stane výhovorkou pre ukájanie osobných patológií. Naopak, vlády Vespanziána, Septimia Severa, Aureliána či Konštantína naznačujú, že existuje aj iná logika moci – taká, ktorá drží ríšu pokope, nie silou, ale poriadkom, nie strachom, ale rešpektom. Ako pripomínal Edward Gibbon (britský esejista, historik a politik), zlá vláda bývala namierená najmä proti najbližšiemu okoliu vládcu, zatiaľ čo dobrá vláda pozdvihla celé územie. Tento rozdiel je dôležitý aj dnes, keď uvažujeme nad vedením spravodajských služieb: úspech systému nie je len v účinnosti, ale v dôvere, ktorú si dokáže udržať.

Dnes sa na právnických a filozofických fakultách učí o Thomasovi Hobbesovi a vzhliada sa k jeho dielam, no on v sebe nosil akýsi strach, ktorý ho nútil utiekať sa k autoritárskemu režimu. Keby táto skrytá túžba po autoritárskych režimoch nedriemala vo veľkej časti z nás, po Hobbesovi a jeho Leviathanovi by ani pes neštekol.

Osvietený absolutizmus na Slovensku?

Na Slovensku pretrváva ilúzia, že raz príde mimoriadne múdra osobnosť, ktorá sa postaví na čelo krajiny alebo spravodajskej služby a všetko napraví. Tento mýtus je pohodlný — presúva zodpovednosť preč od ľudu a kladie ju na plecia niekoho, koho ešte ani nepoznáme. Taká osobnosť by však dnes nemala skutočnú oporu. Veľmi rýchlo by ju zradili, zosmiešnili, izolovali a postupne zlikvidovali. Nie preto, že by bola slabá, ale preto, že spoločnosť nie je pripravená niesť cenu, ktorú jej sila nevyhnutne prináša. Ako príklad sem uvediem moment, keď si ľudia, ktorí samých seba pasovali za nositeľov pravdy uvedomia, že táto osobnosť ich prevalcuje intelektom, morálnym kompasom a znalosťou problematiky.

Občas sa taký človek objaví ako lakmusový papierik; nie aby vládol, ale aby odkryl, čo drieme v našom vnútri. Položí seba na stranu čistej pravdy, a mnohí mu dokonca zatlieskajú — no len dovtedy, kým ich to nič nestojí. Prvá hrozba, prvý výsmech či prvý tlak odhalí, že duchovné korene v nás nie sú dostatočne hlboké, aby uniesli pravdu, ktorú obdivujeme.

Do toho všetkého vstupuje fenomén dnešnej doby: nový moralizmus. Dnešný svet sa zahalil do slov ako spravodlivosť, mier… — hesiel, ktoré evokujú to najlepšie v človeku. A predsa sa tieto heslá často menia na nástroj nátlaku, mediálneho pranierovania a straníckej manipulácie. Sú to krásne slová, ktoré však príliš často ostávajú v oblasti abstrakcie. Nie sú výzvou k osobnej premene, ale nárokom voči druhým. Nevieme ani čo je presne ich obsahom. Čo je spravodlivosť? Kto ju definuje? Komu slúži mier? Kardinál Ratzinger (neskôr pápež Benedikt XVI.) už v roku 2005 upozorňoval, že pacifizmus, ktorý odmieta niesť čo i len minimálnu obetu, sa môže zvrhnúť do anarchie a niekedy až do násilia — práve preto, že ideály zostali iba frázou a nie záväzkom.

A tak prichádza otázka: aký má byť šéf spravodajskej služby? Nie boh v obleku. Nie politický idol. Nie človek, ktorý má odpoveď na všetko a už vôbec nie ten, kto sa pokúša byť spasiteľom národa. Nemá mať božské vlastnosti, ale jasné hranice. Nemá mať všetko v rukách, ale má mať komu skladať účty. Má si môcť dovoliť len to, čo si vie zodpovedať pred odbornou kontrolou. Nie pred poslancami, ktorí nerozumejú rozdielu medzi spravodajskou operáciou a televíznym seriálom, ale pred ľuďmi, ktorí rozumejú problematike, poznajú metódy, limity, zákon a medze konšpirácie. Odbornosť nie je luxus; je to kyslík systému.

Kým v parlamente nebudú sedieť ľudia, ktorí rozumejú, čo kontrolujú, spravodajská služba nebude mať kontrolu. Kým nebude mať kontrolu, nebude mať dôveru. A kým nebude mať dôveru, nebude vierohodná pre obyvateľstvo. Preto je nečestné, ba až pokrytecké pranierovať spravodajské služby, kým nepranierujeme schopnosti tých, ktorí ich majú kontrolovať. Lebo moc bez odbornej protiváhy vedie k tyranii a kontrola bez odbornosti k anarchii. A medzi týmito dvoma extrémami sa láme osud bezpečnosti štátu.

A preto platí: skôr než začneme hľadať dokonalého šéfa služby, musíme hľadať kompetentných kontrolórov. Skôr než budeme snívať o vodcovi, musíme prestať „mediálne zabíjať“ tých, ktorí sa o vedenie pokúsia. A skôr než budeme hovoriť o chorobe spravodajských služieb, musíme si priznať chorobu systému, v ktorom majú fungovať. Lebo snívame o vodcovi, ktorého by sme sami zničili. Až keď to pochopíme, môžeme sa stať hodní toho, aby vôbec prišiel.

 * * * * *

Image: https://pixabay.com/photos/window-church-window-church-1881270/, by falco