Napadnutie Ukrajiny Ruskom, deklarovaný zámer USA o odtrhnutie sa od európskych bezpečnostných štruktúr a myšlienka „spiaceho NATO“ vyvoláva naliehavú potrebu rozvíjať autonómne vojenské spôsobilosti Európskej únie.

Východiskom na rozvoj autonómnej európskej obrany  je prijatie  reality, ktorú v svojom vyhlásení z 30. septembra 2025 uviedla predsedníčka Európskej komisie von der Leyenová, a to, že na riešenie akýchkoľvek misií a úloh – či už NATO alebo EÚ či  OSN alebo aj ad hoc koalícií, jestvuje len jeden súbor síl –sily krajín EÚ deklarované pre NATO. K tomu však treba dodať, že na velenie a riadenie  týmto silám jestvuje taktiež len jeden súbor veliteľských štruktúr, ktorým je „NATO command structure“. Z toho vyplýva pre EÚ nevyhnutnosť prehĺbiť strategické partnerstvo s NATO. Dnešná realita sveta nám však ukazuje ako zložitá je právna regulácia vzťahov medzi štátmi a ešte viac to platí pre právne vzťahy medzi medzinárodnými organizáciami. Vyvstáva preto celý rad otázok, ako v budúcnosti vzťah medzi NATO a EÚ organizovať? Ak budovanie autonómnych vojenských spôsobilostí mimo stávajúcich aliančných štruktúr nie je reálne, cestou teda môže byť rozširovanie dohody Berlín Plus z roku 2002. Táto dohoda umožňuje v súčasnej dobe obmedzené využívanie štruktúr NATO orgánmi EÚ a zdieľanie spravodajských informácií. Nie je však jasné, či ozbrojené sily pod vedením EÚ môžu konať v rámci tejto dohody, keď nie je zapojené NATO ako celok.

Právna povaha dohody Berlín Plus

Prípadná snaha o spoločné využívanie deklarovaných síl a veliteľstiev by mohla viesť k tomu, že dve organizácie budú súťažiť o rovnaké zdroje. V tomto ohľade nebola dohoda nikdy testovaná. V princípe by NATO najprv muselo odmietnuť konať, aby sa deklarované sily a aliančné veliteľstva uvoľnili na použitie EÚ. V dôsledku toho by operácie vedené EÚ spadali dokonca pod prípadnú výhradu (caveat) schválenia nečlenskými štátmi EÚ. Napríklad v roku 2003 Turecko pozdržalo o viac ako päť mesiacov použitie prostriedkov NATO pre operáciu Concordia. Dôvodom bolo, že EÚ v tom čase nemalo vytvorenú vlastnú  kapacitu, a že dohoda Berlín Plus je polotajnej povahy a mala názov „Deklarácia“. Tento stav bol a zrejme aj stále môže byť chápaný tak, že dohoda Berlín Plus nepredstavuje právne záväznú zmluvu podľa medzinárodného práva a skôr je považovaná za nezáväznú politickú dohodu. V dôsledku toho žiadne prostriedky ani plánovacie kapacity NATO nie sú EÚ zmluvne „sľúbené“ v právnom zmysle.

Obsah dohody Berlín Plus

Dohoda Berlín Plus je skrátený názov komplexného balíka dohôd uzavretých medzi NATO a EÚ dňa 16. decembra 2002.Tieto dohody boli založené na záveroch washingtonského summitu NATO z roku 1999 , niekedy označovaného ako „mechanizmus CJTF“ (Combined Joint task force – Mnohonárodné spoločné úlohové sily) a umožnili EÚ čerpať niektoré z vojenských prostriedkov NATO vo vlastných operáciách v zmysle „Petersberg tasks“.

Na pozadí prijatia dohôd rezonoval výrok americkej ministerky zahraničných vecí Madeleine Albrightovej z roku 1998 o „žiadnom odčleňovaní, žiadnom duplikovaní a žiadnom rozdeľovaní síl a prostriedkov“ ako  zásadná výhrada „3 D – no decoupling, no duplication and no discrimination“ k európskym obranným štruktúram používaným mimo NATO. Rozpad Juhoslávie dramaticky demonštroval neschopnosť Európy riešiť bezpečnostné otázky bez zapojenia USA, a to ani v prípade problémov na jej vlastnom kontinente. Dohoda Berlín Plus sa preto v tom čase mohla považovať aj za upustenie od akýchkoľvek európskych ambícií vytvoriť skutočne autonómne obranné spôsobilosti.

Dňa 16. novembra 2002 EÚ a NATO oznámili uzavretie dohody v Spoločnom vyhlásení o európskej bezpečnostnej a obrannej politike (EBOP), ktorá umožňuje EÚ čerpať vojenské prostriedky NATO (42 ILM 242 (2003)). Dohoda je založená na princípe „oddeliteľných, ale nie samostatných“ síl. Táto zásada znamená, že tie isté národné vojenské sily môžu byť nasadené v misiách pod vedením EÚ alebo NATO, pričom zostávajú neoddeliteľnou súčasťou síl deklarovaných pre NATO.

Jedna časť dohody o zaručenom prístupe k plánovacím spôsobilostiam NATO bola stanovená v utajovanom rozhodnutí Severoatlantickej rady (NAC). Diskusia o jej obsahu sa preto môže len čiastočne zakladať na následnom tlačovom vyhlásení NATO (NATO Press Release (2002)142 zo 16. decembra 2002). Za zmienku v tejto súvislosti stojí, že predpokladala vymenovanie zástupcu vrchného veliteľa spojeneckých síl v Európe (DSACEUR), aby velil operáciám EÚ s využitím zdrojov NATO. Od svojho vzniku v roku 1951 túto funkciu vždy zastával európsky, zvyčajne britský generál, pričom prvým bol poľný maršal Montgomery. Okrem toho mala EÚ zaručený prístup k plánovacím kapacitám a kolektívnym prostriedkom NATO, ako sú komunikačné jednotky a veliteľstvo pre vlastné operácie krízového riadenia. K tejto dohode bola 24. marca 2003 pridaná „Dohoda medzi Európskou úniou a Organizáciou Severoatlantickej zmluvy o bezpečnosti informácií“, ktorá umožňuje výmenu utajovaných informácií podľa pravidiel vzájomnej ochrany.

Zriedkavá prax v rámci dohody Berlín Plus

Pokiaľ ide o veliteľské opatrenia a podporu operačného plánovania, dohoda Berlín Plus umožňuje NATO podporovať operácie pod vedením EÚ, do ktorých nie sú zapojené všetky členské štáty NATO. Doteraz sa na tomto základe uskutočnili iba dve pomerne malé vojenské operácie EÚ: Od marca do decembra 2003 prevzala operácia EÚ „Concordia“ mierovú operáciu NATO „Allied Harmony“ (pôvodne operácia „Amber Fox“) s 350 mužmi, ktorá monitorovala implementáciu mierového plánu pre Macedónsko na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN 1371 (2001). Jedinou prebiehajúcou operáciou v rámci tejto dohody je EUFOR Althea. V roku 2004 prevzala úlohu od Stabilizačných síl NATO (SFOR) na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN 1575 (2004). Súčasná sila EUFOR Althea je približne 600 vojakov a jej mandátom je podpora orgánov Bosny a Hercegoviny pri udržiavaní bezpečnosti. Operácia využíva Najvyššie veliteľstvo spojeneckých síl NATO v Európe (SHAPE) ako operačné veliteľstvo EÚ (OHQ).

Je prekrývanie cieľov a partnerstiev EÚ a NATO, dostatočná záruka na zabezpečenie spolupráce?

NATO a EÚ majú právne stanovené zhodné ciele: NATO sa zaviazalo chrániť „slobodu, spoločné dedičstvo a civilizáciu svojich národov, založené na zásadách demokracie, individuálnej slobody a právneho štátu“ (preambulačná klauzula Zmluvy o NATO). EÚ je „založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv“ (článok 2 Zmluvy o Európskej únii) a jej cieľom je „podporovať mier, svoje hodnoty a blaho svojich národov“ (článok 3 (1) Zmluvy o Európskej únii). Členstvo medzi EÚ a NATO sa prekrýva, pričom iba štyri výnimky členských štátov EÚ (Rakúsko, Cyprus, Írsko a Malta) sú nečlenmi NATO. Sú však považovaní za prirodzených partnerov a ich spolupráca sa považuje za nevyhnutnosť. Šesť európskych štátov (Albánsko, Island, Severné Macedónsko, Nórsko, Turecko a Spojené kráľovstvo), ako aj dva kľúčové severoamerické štáty Kanada a USA, však nie sú členmi EÚ.

Táto podobnosť cieľov a prekrývanie členstva neznamená, že vzťah medzi nimi je bez napätia. Spolupráca medzi EÚ a NATO sa skutočne ukázala ako náročná. Dokonca sa nastoluje otázka, či ich spolupráca prežije aj druhú Trumpovu administratívu. Už pred prvými voľbami prezidenta Trumpa v roku 2016 sa objavili varovania, že by to ohrozilo európsku bezpečnosť. Bez ohľadu na zmeny vo vláde sa prax spolupráce medzi EÚ a NATO v posledných rokoch výrazne rozšírila. Obe strany čoraz viac koordinujú spoločné strategické priority, pričom vychádzajú z troch spoločných vyhlásení (2016, 2018 a 2023). V najnovšom spoločnom vyhlásení, prijatom 10. januára 2023, EÚ aj NATO rovnako odsúdili ruskú agresívnu vojnu proti Ukrajine a podporili suverenitu, územnú celistvosť a právo Ukrajiny na sebaobranu, aj keď ich postoje k podmienkam ukončenia konfliktu sa rozchádzajú. .

Ďalší rozvoj operačných vzťahov medzi EÚ a NATO?

Na svojich potvrdzovacích vypočutiach pred Európskym parlamentom v roku 2024 si komisári pre obranu a zahraničné veci predstavili skôr doplnkový než konkurenčný vzťah medzi EÚ a NATO. Za politický cieľ EÚ vyhlásili rozvoj spôsobilostí potrebných na implementáciu vojenských odstrašujúcich a obranných plánov NATO. Niektoré výzvy však pretrvávajú: nečlenské štáty v oboch organizáciách stále obmedzujú aktivity, ako je zdieľanie utajovaných informácií. Okrem toho niektoré štáty uprednostňujú spoliehanie sa na NATO alebo na bilaterálne vzťahy s USA pred posilňovaním spoločného obranného úsilia EÚ. Členské štáty EÚ majú odlišné názory na rozsah a uplatniteľnosť doložky EÚ o vzájomnej obrane (článok 42 Zmluvy o EÚ). Je teda dohoda Berlín Plus vhodná na riešenie súčasnej situácie EÚ?

Dohoda Berlín Plus v schválenej podobe je v súčasnej strategickej situácii považovaná za zastaranú. Bola prijatá v čase, keď sa obe organizácie zapájali do misií krízového riadenia a mierových operácií „mimo územia členských štátov“. Zámerom dohody Berlín Plus bolo zabrániť zbytočnému zdvojovaniu zdrojov pre krízové ​​riadenie. Jej cieľom bolo inštitucionalizovať spoluprácu medzi EÚ a NATO, ktorá počas studenej vojny prakticky neexistovala. Bola tiež navrhnutá tak, aby znovu legitimizovala relevantnosť NATO, čo dnes už takmer nikto nespochybňuje.

Proti ďalšiemu rozvoju existujúcej štruktúry hovorí niekoľko praktických námietok. Od Brexitu v roku 2020 už obvyklý britský DSACEUR nie je občanom EÚ, čo robí túto konštrukciu čiastočne bezpredmetnou. Od vstupu Cypru do EÚ v roku 2004 si Turecko a Cyprus mohli navzájom vetovať svoje stanovisko k aktivácii mechanizmu v NATO, respektíve v EÚ. Následne, kvôli komplikovanosti mechanizmu schvaľovania, sú na vykonávanie misií EÚ ako základ využívané národné veliteľstvá. A čo je najpodstatnejší argument, že mechanizmus dohody Berlin Plus nikdy nebol uvažovaný ani určený na použitie v kontexte národnej a aliančnej obrany.

Záver

Dohoda Berlín Plus slúžila v čase svojho uzavretia úzko definovanému účelu. Dohody vytvorené pre misie „mimo územia členských štátov“ nemožno povýšiť na štruktúru na účely zabezpečenia kontinentálnej obrany, ako je to v súčasnosti potrebné. Integrovanú veliteľskú štruktúru NATO, vytvorenú v roku 1951, v konečnom dôsledku riadia USA. S ohľadom na rozsah, v akom sú veliteľské štruktúry NATO podporované americkým personálom, sa konštrukcia prevzatia týchto štruktúr bez účasti USA javí ako nereálna. Nahradenie US personálu okrem iného vyžaduje riešiť aj nástupníctvo „lead nation“, čo sa už od vzniku WEU javí ako zložitá záležitosť.  Európska autonómia nebude dosiahnuteľná bez – aspoň – postupného odčleňovania a vytvárania duplicít síl a prostriedkov. S meniacimi sa prioritami USA, musia európske štáty akceptovať, že novou hlavnou zásadou zrejme nemôžu byť samostatné“ sily, ale sily reálne odčleniteľné.

 * * * * *

Image: AI