Profesor Ilai Z. Saltzman z University of Maryland uvádza, ako rýchlo sa rozširuje pre Izrael mimoriadne znepokojivý fenomén: čoraz väčší počet izraelských občanov, Židov aj nežidov, vykonáva špionážne úlohy pre Irán. To, čo bolo kedysi nemysliteľné a obmedzené na ideologicky motivovaných jednotlivcov či profesionálnych agentov, sa dnes mení na jav, ktorý preniká do každodenného života. V ére smartfónov, sociálnych sietí a gig‑ekonomiky sa z bežného človeka môže stať spravodajský zdroj za niekoľko stoviek dolárov a bez toho, aby si plne uvedomoval dôsledky svojho konania.

Autor uvádza sériu konkrétnych prípadov, ktoré ilustrujú túto transformáciu. Medzi nimi je aj 14‑ročný chlapec naverbovaný cez Telegram, ktorý za kryptomeny natáčal vojenské objekty v Tel Avive a šíril pro-iránske graffiti. Ďalším príkladom je Ali Jaber, ktorý bol naverbovaný pod zámienkou brigády a za peniaze fotografoval miesta v Eilate či priestory na leteckej základni Ovda, kde pracoval. V inom prípade boli zatknutí štyria Izraelčania, medzi nimi aj vojaci, ktorí mali fotografovať citlivé zariadenia a podľa niektorých správ sa dokonca podieľať na výrobe výbušnín či príprave atentátu na bývalého premiéra Naftaliho Bennetta. Tieto incidenty nie sú izolované; sú súčasťou širšieho trendu, ktorý sa zrýchľuje a mení charakter izraelskej kontrarozviednej reality.

Štatistiky ukazujú dramatický nárast. Od vypuknutia vojny v Gaze v roku 2023 identifikovali izraelské úrady desiatky prípadov občanov pracujúcich pre Irán. Do polovice roku 2025 bolo zatknutých najmenej 45 podozrivých v 25 prípadoch, pričom približne 40 z nich čelilo obvineniam. Len v roku 2025 bolo obvinených 25 osôb, čo predstavuje 400‑percentný nárast oproti predchádzajúcemu roku. Popri tom bolo za jediný rok zmarených najmenej 120 iránskych pokusov o špionáž, čo naznačuje, že odhalené prípady sú len malou časťou celkového diania.

Profil týchto ľudí zásadne spochybňuje tradičné predstavy o špionáži. Väčšina z nich nie je ideologicky motivovaná ani nepriateľsky naladená voči Izraelu. Ide o mladých ľudí, prisťahovalcov, sociálne zraniteľných jednotlivcov či ľudí s nestabilným zamestnaním. Mnohí boli naverbovaní cez sociálne siete, kde sa iránski agenti vydávali za priateľské kontakty a postupne im zadávali úlohy, ktoré spočiatku pôsobili neškodne. Finančné odmeny boli nízke, často len stovky dolárov, čo odráža logiku gig‑ekonomiky: malé úlohy, nízky záväzok, postupná eskalácia. Izraelská vláda dokonca spustila kampaň „Ľahké peniaze, vysoká cena“, ktorá upozorňuje na riziká takéhoto konania.

Úlohy, ktoré títo ľudia vykonávajú, sú väčšinou jednoduché a technologicky nenáročné, no strategicky významné. Zahŕňajú fotografovanie vojenských základní, infraštruktúry či systémov protivzdušnej obrany, sledovanie pohybu politických predstaviteľov, inštaláciu sledovacích zariadení alebo zhromažďovanie rôznych informácií.  V ére dátovej analytiky a umelej inteligencie majú aj zdanlivo triviálne informácie vysokú hodnotu, keď sa agregujú.

Iránska stratégia je podľa autora založená na masovom nábore. Teherán sa nespolieha na vysoko vyškolených agentov, ale na širokú sieť lacných, nenápadných aktérov, z ktorých každý dodá malý fragment informácií. Tento prístup odráža širšie trendy hybridnej vojny, v ktorej decentralizované siete nahrádzajú tradičné hierarchické štruktúry. Irán akceptuje vysokú mieru neúspechu výmenou za občasné úspechy, pričom kumulatívna hodnota získaných dát je preň kľúčová.

Saltzman zdôrazňuje, že ide nielen o bezpečnostný problém, ale aj o spoločenský fenomén. Tento trend odhaľuje vnútorné trhliny izraelskej spoločnosti: ekonomickú nerovnosť, sociálne odcudzenie a oslabený pocit spolupatričnosti. Ukazuje tiež eróziu morálnych hraníc v digitálnej ére, kde kontakt s nepriateľským agentom môže začať ako nevinná online komunikácia. Právne tresty zatiaľ neodstrašujú, keďže len málo prípadov dospelo k rozsudku a nábor pokračuje.

V širšom kontexte je tento jav  symptómom premeny povahy modernej vojny. Špionáž sa stáva domestikovanou, digitalizovanou a demokratizovanou. Smartfón sa mení na nástroj sledovania a bežný občan na potenciálne aktívum cudzej rozviedky. Pre Izrael, štát založený na silnom étose kolektívnej bezpečnosti, to predstavuje hlbokú výzvu. Hrozba nie je len vonkajšia, ale aj vnútorná, a prichádza v čase, keď politická polarizácia, ekonomické rozdiely a dlhodobý konflikt oslabujú spoločenskú súdržnosť. Tento trend tak neodhaľuje len bezpečnostné zraniteľnosti, ale aj postupné narúšanie dôvery a solidarity, ktoré boli dlhodobo piliermi izraelskej odolnosti.