Rok 2025 patril medzi tie, v ktorých spravodajské služby prestali byť len kulisou geopolitiky a stali sa jedným z jej hlavných aktérov. Všade, kde sa hovorilo o Rusku, Číne, kritickej infraštruktúre, umelej inteligencii či kyberútokoch, v pozadí sedeli analytici a operatívci, ktorí sa snažili udržať svet aspoň trochu predvídateľný.

Americká spravodajská komunita si v každoročnom hodnotení hrozieb pripla na nástenku štyroch „stálych známych“: Rusko, Čínu, Irán a Severnú Kóreu. Nie ako abstraktné mocnosti, ale ako aktérov, ktorí kombinujú klasickú špionáž, vojenskú silu, kyberútoky a ekonomický tlak, aby posúvali pravidlá hry podľa seba. Zvlášť znepokojivé boli varovania, že tieto štáty cielene testujú odolnosť kritickej infraštruktúry – energetiky, telekomunikácií, dopravy – a to aj v krajinách, ktoré sa konfliktu formálne „neúčastnia“.

V Európe sa tento trend nečítal v akademických štúdiách, ale v policajných správach. Poľsko zadržalo skupinu ľudí podozrivých z príprav sabotáží proti vojenským objektom a kritickej infraštruktúre v rámci toho, čo Varšava nazvala súčasťou ruskej „hybridnej vojny“.

Dánsko zasa oficiálne obvinilo Rusko z dvoch „deštruktívnych a rušivých“ kyberútokov – jeden zasiahol vodárenské zariadenie, druhý mal ovplyvniť komunálne voľby pomocou DDoS útokov.

V Baltskom mori fínske úrady zadržali loď podozrivú z poškodenia podmorského telekomunikačného kábla medzi Helsinkami a Estónskom – ďalšia epizóda v sérii incidentov, pri ktorých si európske štáty uvedomujú, ako zraniteľné sú ich káble a plynovody na dne morí.

Politico a ďalšie médiá opisovali, ako sa európske vlády začali baviť o „nemysliteľných možnostiach“ – od útočných kybernástrojov, cez rýchle mechanizmy pripisovania útokov až po demonštratívne vojenské cvičenia na odstrašenie ruských hybridných operácií.

Think-tanky ako CEPA to nazvali jednoducho: ak Európa nezoberie hybridnú vojnu vážne, môže prehrať skôr, než začne „skutočný“ konflikt.

Popri Rusku rástol aj tieň Číny. The Economist opísal čínsku kyberšpionáž ako stále profesionálnejšiu – väčšie tímy, lepšia OPSEC, sofistikovanejšie nástroje. Čínske služby podľa západných hodnotení systematicky získavajú prístup k zahraničným telekomunikačným sieťam a dátovým tokom; nejde o pár incidentov, ale o dlhodobú stratégiu „širokého zberu“.

Britská MI5 medzitým varovala poslancov, že osoby napojené na Peking sa ich snažia náborovať či aspoň „nakláňať“ cez konzultácie, think-tanky a zdvorilostné výlety.

K tomu sa pridala ešte jedna, na prvý pohľad technická, ale politicky výbušná udalosť: Konvencia OSN o kyberkriminalite. Dokument, o ktorom sa rokovalo roky, Valné zhromaždenie ho prijalo na konci roku 2024 a v októbri 2025 sa v Hanoji podpísal.

Úrad OSN ho prezentoval ako historický rámec pre globálnu spoluprácu proti kyberzločinu – mechanizmus zdieľania dôkazov, právnej pomoci a vyšetrovania naprieč hranicami.

Časť odborníkov a ľudskoprávnych organizácií však hneď varovala, že v rukách autoritárskych režimov môže byť takáto zmluva aj zámienkou na kriminalizáciu opozície, novinárov či whistleblowerov pod nálepkou „kyberzločinu“.

Pre malé demokracie, ako je Slovensko, je to dvojsečná zbraň: na jednej strane šanca na efektívnejšie vyšetrovanie, na druhej riziko, že globálne štandardy zatlačia aj na domáce právne rámce.

Na pozadí všetkých týchto udalostí bežal ešte jeden veľký experiment – ako ďaleko môžu ísť spravodajské služby s umelou inteligenciou. The Economist v lete 2025 popísal, ako tajné služby testujú najnovšie modely AI na triedenie satelitných snímok, analýzu dát o pohybe lodí a lietadiel, ale aj na generovanie scenárov možných kríz.

V tom istom článku sa spomínal prípad, keď bezpečnostná firma Anthropic identifikovala model, ktorý bol schopný „pomôcť“ pri kyberútoku v oveľa vyššej miere, než výskumníci čakali – nie len radiť, ale de facto skladať kroky útoku. To zrazu prepojilo dva doteraz oddelené svety: experimenty v labákoch a prax kyberšpionáže.

Z pohľadu analytikov typu Stratfor či autorských tímov The Economist sa tak v roku 2025 uzavrel jeden dôležitý oblúk: špionáž a spravodajstvo už nie sú „doplnkom“ vojenskej sily, ale samostatnou dimenziou moci. Ruské sabotáže a arsony v Európe, čínska ekonomická a technologická špionáž, iránske operácie proti diasporám a kritikom režimu, severokórejské kyberútoky na banky a burzy – to všetko vytvára prostredie, v ktorom je hranica medzi vojnou a mierom úmyselne rozmazaná.

A kde je v tom všetkom Slovensko? V podobnej pozícii ako Fínsko, Dánsko či Poľsko – malý štát, ktorý síce nemá globálnu rozviedku, ale je súčasťou veľkých aliancií. Keď Spojené štáty vo svojom hodnotení hrozieb píšu, že protivníci cielia na kritickú infraštruktúru spojencov, týka sa to aj nás.

Keď Politico píše o tom, že európske štáty uvažujú o „nemysliteľných“ nástrojoch proti hybridným útokom, ide aj o debatu, či majú NATO/EÚ – a ich členské štáty – byť pripravené nielen sa brániť, ale aj tvrdo odpovedať v kyberpriestore.

Rok 2025 v spravodajskej komunite teda nebol len súborom technických správ pre úzku komunitu expertov. Bol to rok, v ktorom sa ukázalo, že bez dobre fungujúcich spravodajských služieb a premyslenej spolupráce so spojencami sa stredná Európa môže veľmi rýchlo ocitnúť v roli testovacej myši pre hybridnú vojnu iných. A to je lekcia, ktorú by si Slovensko malo vziať do ďalších rokov – tak pri budovaní vlastných kapacít, ako aj pri diskusii o tom, čo všetko sme ochotní v záujme bezpečnosti zdieľať, monitorovať a chrániť.