Milujem, keď článok vzniká zo životných náhod – tak ako tento. V jeden týždeň mi z kníhkupectva dorazila kniha memoárov generála Františka Moravca a už pri letmom čítaní ma doslova dvíhalo zo stoličky jeho hodnotenie prínosu žien do spravodajských služieb. Napísal: „Z dôvodov vyššie spomínaných som ja sám nebol nikdy nadšeným zástancom použitia žien v spravodajských operáciách. Sem-tam som ich použil, keď sa naskytla vhodná príležitosť. Ako si ale spomínam, niektoré z týchto operácií boli celkom úspešné, ale väčšina z nich ztroskotala. Praktická skúsenosť ma presvedčila, že moja pôvodná analýza ženskej nespôsobilosti pre spravodajskú prácu bola správna.“ Jeho skúsenosť sa mu nedá uprieť. Tón jeho hodnotenia a spôsob, akým rozpráva príbehy so ženskými postavami, si však zamyslenie zaslúži. Zároveň mi do mailovej schránky prišiel link na článok Her Secret Service: How Generations Of Women Laid The Ground For MI6’s First Female Chief  (Ako generácie žien pripravili pôdu prvej žene na čele MI6) s otázkou, či by som ho nechcela spracovať pre portál Intelligence Platform. Veríte v náhody?

Britská rozviedka, známa ako MI6, bola od svojho vzniku v roku 1909 organizáciou, v ktorej ženy pôsobili od samého začiatku, hoci len výnimočne prekračovali hranice neviditeľnosti. Spočiatku boli systematicky zaraďované do administratívnych a analytických pozícií – ako zapisovateľky, správcovia archívov, kryptoanalytičky či jazykové expertky. Tieto funkcie boli dlhodobo považované za podružné, no v skutočnosti tvorili nervové centrum spravodajskej práce.

Jednou z prvých žien, ktoré výrazne prekročili rámec „podpornej práce“, bola Winnie Spinková. Táto odvážna a mimoriadne schopná žena sa v roku 1916 stala prvou dôstojníčkou MI6 vyslanou do Ruska. Ako bývalá sufražetka ovládala nemčinu a ruštinu, študovala francúzštinu na Sorbonne a prešla cez pohovor s prvým šéfom MI6 Mansfieldom Smith-Cummingom. Do Petrohradu nastúpila 16. júna 1916 ako členka britskej spravodajskej misie. V Rusku spracúvala obrovské množstvo spravodajského materiálu: preverovala každého cestujúceho smerujúceho z Ruska do Británie, kódovala a dekódovala správy a písala texty, ktoré neraz presahovali 30 000 slov. Pracovala v extrémnych podmienkach – v mraze, pri nedostatku potravín a uprostred politického chaosu, ktorý vyvrcholil ruskou revolúciou. Spinková disponovala tichou, no mimoriadne pevnou odvahou – paradoxne v čase, keď jej štát zveroval vojenské a štátne tajomstvá, no ešte jej nepriznával volebné právo. Vo svojich denníkoch si zaznamenávala aj pozorovania o Grigorijovi Rasputinovi – jeho adresu, obľúbené kaviarne i spoločenské kontakty. V jednom zázname uvádza, že v noc jeho vraždy, 29. decembra 1916, absolvovala jazdu po meste v jedinom aute misie s nemenovaným vodičom, čím nepriamo poskytla britským spravodajcom alibi pre prípad, že by cár podozrieval britských agentov z účasti na Rasputinovej smrti.

Druhá svetová vojna vytvorila ďalšie príležitosti. Medzi identifikované dôstojníčky MI6 patrila aj tzv. „Lady in Tangiers“ – Margaret Dunlopová, známa ako Teddy. Pôsobila pod krytím vicekonzulky a riadila tajnú sieť agentov, pričom popri práci vychovávala malé dieťa. Dunlopovej sa podarilo obísť vtedajšie drakonické pravidlo, ktoré ženám prikazovalo opustiť službu po sobáši – obmedzenie, ktoré bolo zrušené až v roku 1973.

Počas druhej svetovej vojny sa úloha žien ešte viac rozšírila aj v rámci spolupráce MI6 s organizáciami ako SOE (Úrad pre špeciálne operácie). Medzi nimi vynikala Vera Atkinsová, zodpovedná za nábor, výcvik a nasadzovanie agentov do okupovanej Európy. Jej schopnosť vyhodnocovať riziká a pracovať s ľuďmi mala priamy vplyv na úspech mnohých operácií.

K prelomeniu „skleneného stropu“ sa najviac priblížila Daphne Parková, ktorá v roku 1975 zastávala post kontrolóra pre západnú hemisféru – najvyššiu funkciu, akú kedy žena v MI6 dosiahla pred 21. storočím. Do služby nastúpila v roku 1948 a počas svojej kariéry pôsobila vo Viedni, Moskve, Léopoldville, Lusake a Hanoji. Parková sa vyznačovala mimoriadnou osobnou odvahou. Počas pôsobenia v Léopoldville medzi rokmi 1959 – 1961 dokázala prepašovať konžského politika-dezertéra do bezpečia v kufri svojho malého Citroënu 2CV.

V povojnovom období sa však ženy opäť stretli s návratom tradičných stereotypov. Spravodajské služby, vrátane MI6, ich často vnímali ako dočasnú pracovnú silu – vhodnú na analytickú prácu, no nevhodnú na strategické rozhodovanie. Napriek tomu sa objavili ženy, ktoré prenikali do vyšších riadiacich štruktúr. Symbolickým príkladom je Stella Rimingtonová, ktorej vymenovanie do čela MI5 v roku 1992 malo zásadný význam pre celý britský spravodajský aparát.

Aj v samotnej MI6 sa ženy postupne presadzovali v oblastiach strategickej analýzy, riadenia operácií a práce s ľudskými zdrojmi. Ich mená zostávajú často utajené, no interné hodnotenia poukazujú na to, že práve ony zohrávali kľúčovú úlohu pri profesionalizácii služby v období po studenej vojne. Zmena neprichádzala revolučne, ale evolučne – prostredníctvom dlhodobej odbornej kontinuity a tichého tlaku na hodnotenie výkonu podľa výsledkov, nie podľa pohlavia.

Vyústením tohto procesu bolo vymenovanie Blaise Metreweliovej za riaditeľku MI6. Jej kariéra, vybudovaná v analytických aj operačných štruktúrach služby, nie je výnimkou, ale dôkazom toho, že systém sa konečne naučil rozpoznávať kvalitu bez ideologických filtrov.

Príbeh žien v britských spravodajských službách tak predstavuje ostrý kontrast k tvrdeniam o ich údajnej „nespôsobilosti“ pre spravodajskú prácu. Dejiny MI6 ukazujú, že tam, kde boli ženy vnímané ako riziko či slabina, vznikala v skutočnosti stabilná, lojálna a vysoko profesionálna opora spravodajskej činnosti štátu.

Pohľad generála Františka Moravca na ženy v spravodajských službách vychádzal z jeho osobnej operačnej skúsenosti, ktorú nemožno spochybniť. Problémom však nie je samotná skúsenosť, ale spôsob, akým ju interpretoval a generalizoval. Neúspechy konkrétnych operácií pripisoval pohlaviu agentiek, nie podmienkam nasadenia, kvalite velenia ani systémovým obmedzeniam, v ktorých ženy pôsobili. Z jeho hodnotenia je zrejmé, že ženy vnímal ako výnimku z normy, ktorú reprezentovali muži – a každé zlyhanie tejto „výnimky“ potom slúžilo ako potvrdenie pôvodného predsudku.

Britská skúsenosť, ilustrovaná dejinami MI6, ukazuje iný obraz. Ženy v nej neboli nasadzované epizodicky ani experimentálne, ale dlhodobo, systematicky a v širokom spektre činností – od analytickej práce cez riadenie operácií až po strategické rozhodovanie. Ich úspechy aj zlyhania boli súčasťou rovnakého profesionálneho rizika, akému čelili aj muži. Rozdiel spočíval v tom, že britský systém sa postupne učil vyhodnocovať výkon podľa výsledkov, nie podľa pohlavia, zatiaľ čo Moravcova interpretácia zostala ukotvená v dobových rodových stereotypoch.

Moravcove memoáre tak neodhaľujú len jeho názor na ženy, ale aj limity spravodajskej kultúry, v ktorej vyrastal. Pritom časť svojho profesionálneho života strávil práve v Londýnskom exile, odkiaľ v podstate službu riadil. Navyše tam bol v úzkom kontakte so spojeneckými službami. Kým on videl v ženách rizikový faktor, britská prax v nich – často potichu a bez verejného uznania – budovala stabilný profesionálny pilier služby. Rozdiel medzi týmito dvoma prístupmi nie je otázkou ideológie, ale organizačnej adaptability. Dejiny MI6 naznačujú, že spravodajské služby, ktoré dokázali prekročiť vlastné predsudky, získali konkurenčnú výhodu.