Každodennou realitou medzinárodných vzťahov je súperenie. Príčinou je, že každý aktér sa v usiluje chrániť a presadzovať predovšetkým svoje vlastné záujmy – „štáty nemajú priateľov, štáty majú záujmy“. Na presadenie záujmov sa štáty usilujú získať potrebný vplyv, ktorého úroveň je výsledkom diplomatického a kultúrneho vplyvu, ekonomickej a vojenskej sily a rovnako aj rozsahom a hĺbkou zmluvných vzťahov – bilaterálnych aj multilaterálnych.

Fenomén súperenia sprevádza medzinárodné vzťahy odpradávna, avšak v ostatných rokoch nadobúda na intenzite a vďaka globálnej ekonomickej prepojenosti sa jeho dopady prejavujú prakticky vo všetkých krajinách. Aktéri medzinárodného práva presadzujú svoje záujmy mnohými spôsobmi, pričom niektoré z týchto „spôsobov“ generujú situácie predstavujúce príčinu konfliktu, nech už diplomatického, ekonomického či dokonca ozbrojeného. Súperenie nie je možné z medzinárodných vzťahoch odstrániť, je východiskovou realitou, na ktorú každá krajina musí priebežne reagovať.

Kontinuum súperenia

Opis tejto inherentnej vlastnosti medzinárodných vzťahov výstižne podáva US model bezpečnostného strategického rámca nazývaný „kontinuum súperenia“ (Continuum of competition).

Model charakterizuje generické postoje a konania aktívnych aktérov medzinárodných vzťahov. Do súperenia sa zapájajú štátni aj neštátni aktéri, ako sú rôzne organizácie, združenia a obchodný sektor, pričom na účel dosiahnutia svojich cieľov a záujmov súperia všetci.

Kontinuum súperenia opisuje štyri základné úrovne vzťahov – spoluprácu, rivalitu, konfrontáciu a ozbrojený konflikt, ktoré sa líšia mierou používania mäkkej a tvrdej sily. Hranice medzi jednotlivými úrovňami vzťahov nie sú vždy zreteľné a sú premenlivé, pričom prechod medzi nimi nie je priamy, ani jednoznačne definovateľný. Dôležité pre porozumenie úrovni komplexu vzťahov je, že úroveň vzťahov môže byť v jednotlivých oblastiach rôzna. Aktéri môžu v jednej oblasti spolupracovať a v inej oblasti byť v konflikte.

Charakteristika základných úrovní vzťahov

Spolupráca jestvuje vtedy, keď aktéri spolupracujú na dosiahnutí rovnakých cieľov a ich postoje sú v danej oblasti aktívne a priebežne zjednocované. Príkladom je spolupráca členských krajín EU.

Rivalita označuje formu vzťahov, keď jestvujú rozpory, avšak aktéri pri tom zachovávajú RBIO (Rules-Based International Order – medzinárodný poriadok založený na pravidlách). Rivalita ale nepredstavuje konflikt, býva dokonca prospešná, najmä vo vedecko-technickom rozvoji. Príkladom rivality sú najmä vzťahy medzi veľmocami.

Konfrontácia nastáva, keď sa nedarí urovnať rozpory a v konaní aktérov je prítomný nepriateľský úmysel a správanie vo forme hrozieb a rôznych foriem násilia, čo môže generovať rozvoj krízy. Prah vzniku konfrontácie nie je zrejmý, aktéri sa v počiatkoch rozvoja krízy nepriateľstvo pokúšajú zatajiť alebo zahmliť prostredníctvom tzv. podprahových aktivít, akými sú napríklad – proxy vojna, provokácia, terorizmus a ekonomický nátlak. Reakciou protistrany sú opatrenia na odstrašenie či aktivity na zníženie úrovne konfrontácie alebo naopak vystupňovanie násilia až do ozbrojeného konfliktu.

Ozbrojený konflikt vzniká, keď sa nepodarí zvládnuť stupňovanie napätia, čo vedie k vzájomnému použitiu vojenskej sily. Cieľom ozbrojeného konfliktu je generovať podmienky pre iné formy súperenia. Predstavuje vysokú mieru násilia a extrémne ovplyvňuje ľudské emócie a predstavuje výnimočnú skúšku fyzického a duševného vypätia a odolnosti.

Posun od konfrontácie ku konfliktu. Cieľom posúvania hranice konfrontácie bez prekročenia prahu konfliktu je testovať, kam až môže ísť bez vyvolania reakcie. Aktivita, ktorá posúva hranicu konfrontácie, ale neprekračuje prah konfliktu sa nazýva podprahová aktivita.

Tvrdé mocenské nástroje predstavujú vojenská a ekonomická sila podporená diplomatickými a informačnými aktivitami. Používajú sa spravidla na sankcionovanie alebo aj odmeňovanie, odstrašenie a odradenie od nepriateľských akcií a na prinútenie vykonávania želaných akcií.

Mäkké mocenské nástroje predstavujú prostriedky kultúry, ideológie a financovania za podpory diplomacie a informačných nástrojov. Používajú sa na ovplyvňovanie názorov a postojov cieľových skupín aktéra želaným smerom. Použitie mäkkej sily všeobecne nemá také rýchle efekty, je ťažšie použiteľné cieleným spôsobom a úspech vyžaduje dokonalé pochopenie cieľového aktéra a jeho sociálnych postojov a kultúry.

Úlohy spravodajských služieb v procese súperenia

Úlohou spravodajských služieb je poskytovať vedeniu krajiny a silových zložiek včasné a relevantné spravodajské informácie, ktoré podporujú rozhodovanie pri každodennom a výhľadovom riadení správy štátu a pri reakciách na nepredvídané udalosti. Schopnosť udržiavať a využívať kapacity a spôsobilosti štátnych orgánov a inštitúcií závisí od priebežného získavania, spracovania a poskytovania spravodajských informácií o hrozbách, ktoré majú kapacitu narušiť národné a spojenecké záujmy. Dôležitá je identifikácia aktuálnosti hrozieb, reálna charakteristika ich zdroja, rozsahu a konkrétnych efektov, ktoré by každou konkrétnou hrozbou mohli byť vyvolané. Takéto údaje sú nevyhnutné na určenie konkrétneho spôsobu čelenia konkrétnej hrozbe a výberu na to relevantnej inštitúcie.  Najzložitejšou  úlohou spravodajských služieb v tomto procese je nepodliehať politickým želaniam a objednávkam.

Spravodajstvo a použitie vojenskej sily

Genericky je hlavnou úlohou vojenskej sily brániť záujmy krajiny a zmluvných strán a vynucovať želané správanie zo strany protivníka. Rozsah, forma a intenzita jej použitia sa odvíja od úrovne medzinárodných vzťahov danej krajiny (spolupráce, rivality…) a od účelu. Rozhodnutie o použití sily, stanovenie strategických cieľov a definovanie koncového stavu je kompetenciou vrcholovej exekutívy štátu a malo by vychádzať z platnej legislatívy. Rozhodovanie o rozsahu, forme a intenzite použitia sily potrebné na dosiahnutie stanovených cieľov, je kompetenciou vojenského velenia a vychádza z prijatej vojenskej doktríny.

Politické a vojenské rozhodovanie o použití sily je v súčasnosti stále viac závislé na spravodajstve. Dôvodom je, že len a len na základe spravodajského hodnotenia je možné reálne posúdiť či situácia má vojenské riešenie a definovať reálne ciele. Na rozdiel od minulosti, kedy porážka vojska znamenala získanie územia a podriadenie protivníka, dnes nemusí vojenské víťazstvo zabezpečiť želanú zmenu správania protivníka. Spravodajské hodnotenie už teda nie je zamerané len na morálnu, konceptuálnu a fyzickú stránku bojovej sily  protivníka. Jeho neoddeliteľnou súčasťou musia byť aj celkové informácie o ekonomických kapacitách a odolnosti infraštruktúry, o tradíciách, kultúre, náladách, názoroch, postojoch, vrátane miery religiozity obyvateľstva. Nemenej dôležitá je aj  identifikácia mienkotvornej časti obyvateľstva, informácie o štruktúre a prepojení politických, ekonomických a mocenských štruktúr vrátane informácií o ich vnútorných konfliktoch, silných a slabých stránkach.

Dôležitosť kvality komplexných informácií spočíva v tom, že len na ich základe je možné vyhodnotiť či situácia má vojenské riešenie. Zlé predpoklady totiž generujú nesprávne rozhodnutia, čo v prípade použitia vojenskej sily môže znamenať vážne politicko-strategické dôsledky. Informácie by mali zabezpečiť, aby vojenská sila nebola nasadená len na základe politického želania. Spravodajské informácie sa totiž na politickej úrovni nie vždy môžu čítať s porozumením alebo sa môžu čítať cez prizmu politicko-ekonomického lobingu.

Aj keď sa použitie vojenskej sily riadi základným doktrinálnym princípom „political primacy“, súčasťou profesionálneho postoja a osobnej odvahy vojenského velenia by malo byť nepodliehať želaniam politickej exekutívy, čo v časoch nástupu impulzívnych politických lídrov javí ako aktuálne.

 * * * * *

Image: AI