Francúzsky L’Express sa venuje problematike informovanosti západných spravodajských služieb o ruskej invázií na Ukrajinu. Znepokojenie nad ruským zhromažďovaní vojsk pri ukrajinských hraniciách vyvrcholilo na na jar 2021, kedy sa uskutočnila videokonferencia amerických a britských analytikov. Niektorí britskí analytici vyjadrovali obavy z bližiacieho sa útoku, no časť britských aj amerických spravodajcov to považovala len za demonštráciu sily. Keď sa ruské jednotky na jar skutočne stiahli, zdalo sa, že skeptici mali pravdu – no práve tento manéver upozornil anglosaské služby, že sa chystá niečo väčšie, a podnietil ich k intenzívnejšiemu zberu informácií.

O šesť mesiacov neskôr už CIA a MI6 disponovali oveľa presnejšími dátami. William Burns aj Richard Moore začali sériu naliehavých ciest po Európe, aby spojencov presvedčili, že Rusko pripravuje inváziu. Odtajnili pritom nezvyčajne veľké množstvo spravodajských informácií – krok, ktorý mal zvýšiť dôveryhodnosť varovaní. Pobaltské štáty, ktoré Rusko vnímajú ako bezprostrednú hrozbu, ich brali vážne: estónska spravodajská služba 22. februára 2022 oficiálne oznámila, že útok môže prísť kedykoľvek. O dva dni neskôr sa to potvrdilo.

V mnohých európskych metropolách však panoval opačný názor. Viktor Orbán sa po návšteve Moskvy vrátil presvedčený, že žiadna invázia nehrozí. Taliansky parlamentný výbor síce upozorňoval na ruské rozmiestnenie síl, no veľkoplošný útok označil za nepravdepodobný. Varšava zmenila svoj postoj až dva týždne pred inváziou – v atmosfére takej paniky, že poľský spravodajský dôstojník rozbil šifrovacie zariadenie na ambasáde v Kyjeve, aby nepadlo do ruských rúk.

Najväčší odpor voči americko-britským varovaniam však prichádzal z Berlína a Paríža. Obe krajiny vychádzali z presvedčenia, že Putin je racionálny aktér, ktorý si uvedomuje obrovské náklady invázie. Verili, že ide len o sériu provokácií a že diplomacia môže napätie utlmiť. Dôvera bola taká veľká, že šéf nemeckej BND Bruno Kahl pricestoval do Kyjeva v deň útoku a musel byť narýchlo evakuovaný. Francúzske spravodajské služby zase vychádzali z predpokladu, že Rusko má aj iné spôsoby, ako destabilizovať Ukrajinu, než riskovať rozsiahlu vojnu – hoci ich satelitné snímky ukazovali rovnaké pohyby vojsk ako tie britské či americké.

K nedôvere prispeli aj historické traumy. Francúzsko, Nemecko a Taliansko si pamätali rok 2003, keď Británia podporila inváziu do Iraku na základe chybných amerických spravodajských informácií. Holandsko zas verilo „jedinečnému a vševědúcemu“ kontaktu blízkemu Putinovi, ktorý tvrdil, že Rusko nechce vojnu. Holandskí analytici na jeho informácie stavili takmer všetko – a mýlili sa.

Napriek týmto rozdielom zostáva kľúčová otázka: prečo CIA a MI6 vedeli tak presne, že Putin sa rozhodol zaútočiť? Podľa vyšetrovania denníka De Volkskrant bolo o Putinových plánoch informovaných najviac desať ľudí – dokonca ani Sergej Lavrov nevedel, čo sa chystá. To naznačuje, že anglosaské služby museli mať mimoriadne kvalitný zdroj. Reportér Time Simon Shuster vo svojej knihe The Showman uvádza, že Američania už v novembri 2021 informovali Ukrajinu o „vysokopostavenom zdroji“ v najbližšom Putinovom okruhu. Ukrajinský prezidentský poradca ho nazval „ultimátnym špiónom“ a prirovnal ho ku „kardinálovi Kremľa“ z románu Toma Clancyho – teda krtkovi v samotnom ruskom ministerstve obrany.

Článok ukazuje, že anglosaské služby mali presné informácie o Putinových úmysloch, no Európa bola rozdelená. Časť štátov varovania prijala, časť ich ignorovala – či už pre politické kalkulácie, historické skúsenosti, alebo prehnanú dôveru v vlastné zdroje. Výsledkom bol šok, ktorý v mnohých hlavných mestách prišiel až v okamihu, keď sa ruské tanky skutočne pohli.

Zdroj: War in Ukraine: what Western spies really knew about Putin’s plans /Alexandra Saviana/

 * * * * *

Image: https://pixabay.com/illustrations/ukraine-russia-heads-family-banner-7055808/, by geralt