Špecializovaný trestný súd  sprístupnil 31-stranové písomné odôvodnenie rozsudku, ktorým sudca Rastislav Stieranka 16. júna oslobodil spod obžaloby bývalého riaditeľa Slovenskej informačnej služby (SIS) Vladimíra Pčolinského. Prokurátor niekdajšieho Úradu špeciálnej prokuratúry Peter Kysel ho trestne stíha pre podozrenie z prijímania úplatku, zneužívania právomoci verejného činiteľa a ohrozenia dôvernej skutočnosti.  V obžalobe tvrdí, že niekdajšiemu riaditeľovi kriminálneho úradu finančnej správy Ľudovítovi Makóovi vyzradil bližšie nespresnenú informáciu o spravodajskom rozpracovaní advokáta a podnikateľa Zoroslava Kollára, a následne vzal 20-tisíc eur za „utlmenie“ spravodajského rozpracovania Z. Kollára.

Proti V. Pčolinskému vypovedali dvaja svedkovia spolupracujúci s bývalou špeciálnou prokuratúrou – Ľ. Makó a bývalý námestník riaditeľa SIS Boris Beňa. „Bolo preukázané, že skutok opísaný v obžalobe sa stal. Došlo teda ku korupčnému konaniu, ba aj k odovzdaniu peňazí, a rovnako tak došlo aj k vyzradeniu istých informácií zvnútra SIS. Nebola však preukázaná účasť obžalovaného V. Pčolinského na páchaní tohto skutku alebo jeho časti,“ uviedol v rozsudku sudca R. Stieranka. Oslobodzujúci rozsudok nie je právoplatný, prokurátor proti nemu podal odvolanie.

V línii európskeho ľudskoprávneho súdu

Rozsudok je výnimočný z viacerých hľadísk.  Sudca R. Stieranka totiž postupoval podľa toho, čo v podobných kauzách vyžaduje Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) – opatrnosť pri hodnotení vierohodnosti výpovedí spolupracujúcich svedkov a dôsledné zhodnotenie vplyvu dohôd s orgánmi presadzujúcimi právo na vierohodnosť svedectiev.  V prípade proti Slovensku z roku 2023 sa totiž ESĽP ubral smerom, že vierohodnosť výpovede spolupracujúcej osoby nezvyšuje to, že existujú objektívne dôkazy o nesporných skutočnostiach, o ktorých svedok vypovedá. Môže ísť o situáciu, že spolupracujúca osoba vypovedá napríklad o korupcii pri verejnom obstarávaní. Prokuratúra vezme zmluvy, faktúry, zápisnice z verejnej súťaže, bankové výpisy a povie, že jej výpoveď podporujú aj objektívne listinné dôkazy. Tie však v skutočnosti nepotvrdzujú korupčné pozadie, iba priebeh obstarávania.

Takto podľa rozsudku premýšľal aj sudca R. Stieranka: „Pokiaľ výpoveď spolupracujúcej osoby, ktorá je pre vec rozhodujúca, korešponduje s inými dôkazmi týkajúcimi sa skutočnosti, že sa stal skutok a aký bol jeho priebeh, nemusí to automaticky znamenať, že táto osoba hovorí pravdu aj v tom, kto s ňou mal trestnú činnosť páchať,“ napísal sudca. „Súd považuje vo všeobecnosti za hrozbu pre spravodlivosť trestného konania takú prax, ak by sa vierohodnosť vypočúvanej osoby odvodzovala v zmysle prístupu: ‚Hovor pravdu tam, kde sa to dá overiť inými dôkazmi, budú Ti veriť aj tam, kde sa to overiť inými dôkazmi nepodarí‘. Osobitne takáto výhrada platí vo vzťahu k spolupracujúcemu obvinenému, kde judikatúra európskych justičných orgánov a Ústavného súdu dôrazne nabáda k náležitej opatrnosti,“ dodal.Rozsudok je výnimočný tiež preto, že je to prvýkrát, čo súd zapochyboval o benefitoch, ktoré orgány presadzujúce právo dodnes poskytujú Ľ. Makóovi.

 Pri formulovaní rozsudku hľadal balans

Zároveň ide o ojedinelý prípad trestného stíhania funkcionára spravodajskej služby. Verejnosť bola preto z hlavného pojednávania zväčša vylúčená pre ochranu utajovaných skutočností. Sudca tak musel pri formulovaní rozhodnutia balansovať medzi ochranou citlivých informácií a snahou priniesť odôvodnenie, ktorému porozumejú nielen účastníci trestného konania, ale tiež verejnosť.  Je to odlišný prístup ako zvolil niekdajší Okresný súd Bratislava I, keď v roku 2023 oslobodil spod obžaloby bývalého riaditeľa Vojenského obranného spravodajstva – odôvodnenie rozsudku je dodnes utajené (autor  sa od roku 2023 domáha sprístupnenia tohto rozsudku, v júli tohto roka podal v tomto prípade správnu žalobu, pozn.).

Pre budúcnosť bude dôležité vyjasniť si, ktorý z týchto prístupov je správny. Vyzerá to totiž tak, že na Mestskom súde Bratislava I môže už na budúci rok začať hlavné pojednávanie s niekdajším riaditeľom SIS Ivanom Lexom. Je obžalovaný v kauze zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny v roku 1995 a prípad je dodnes sčasti utajený. Ak Najvyšší súd oslobodenie V. Pčolinského spod obžaloby potvrdí, bude to mať tiež symbolický rozmer. Niektoré médiá totiž interpretujú udalosti z roku 2020 tak, že SIS pod jeho vedením monitorovala vývoj trestných stíhaní v široko sledovaných protikorupčných kauzách nie pre obavy z ich manipulácie, ale v snahe diskreditovať policajtov bývalej Národnej kriminálnej agentúry okolo vyšetrovateľa Jána Čurillu – a to práve preto, že tí začali preverovať podozrenie z úplatkárstva V. Pčolinského.

Rozpory vo výpovediach o kľúčovom stretnutí 

Beňa a Ľ. Makó vypovedajú, že niekedy v júli 2020 sa stretli s V. Pčolinským v priestoroch SIS, ktoré obaja označili ako cigarový salónik. Niekdajší riaditeľ SIS toto stretnutie nepopiera. Odmieta však, že by na ňom vyzradil dôverné informácie alebo zažiadal o odmenu za utlmenie spravodajského rozpracovania advokáta Z. Kollára. „Uskutočnenie takéhoto stretnutia samo osebe ešte nie je dôkazom ich korupčného či inak nekalého konania a také konanie ani neindikuje. Pochybnosti v tomto smere by mohli vzniknúť, ak by išlo o stretnutie osôb, ktoré by inak nemali dôvod sa stretať. Lenže tu išlo o obvyklé stretnutie troch osôb s istým vzťahom k SIS v priestoroch SIS,“ napísal sudca R. Stieranka do rozsudku a uviedol, že o prevzatí úplatku svedčí iba jediný svedok – niekdajší námestník riaditeľa SIS, B. Beňa. Toto júlové stretnutie opisujú B. Beňa a Ľ. Makó podľa sudcu odlišne.  V. Pčolinský vraj podľa B. Beňu povedal, že odpočúvanému advokátovi sa dá pomôcť, „ak vie, čo sa patrí“. Ľ. Makó tvrdí, že riaditeľ SIS vraj povedal, že „si vie všeličo predstaviť“.  Sudca to vyhodnotil tak, že ide o nejasné vyjadrenia, ktoré nie sú reakciou na žiadnu konkrétnu ponuku úplatku. Preto sa z nich nedá vyvodiť, že by V. Pčolinský súhlasil so sľubovaním úplatku.

„Isteže, je pochopiteľné, že tieto osoby už nedokážu do detailov zhodne opísať priebeh stretnutia a vyjadrovania tam zúčastnených osôb. Lenže práve na tomto stretnutí malo zo strany obžalovaného dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty dvoch úmyselných trestných činov a oba mal spáchať práve svojím verbálnym prejavom. Preto je namieste všímať si a vnímať túto nezhodu,“ zhodnotil sudca. R. Stieranka síce pripustil, že „túto dôkaznú núdzu by bolo možné prekonať“, ale iba v prípade, že by prokurátor preukázal „následné faktické konanie“ bývalého riaditeľa SIS – napríklad, že by V. Pčolinský Z. Kollárovi naozaj pomohol alebo by údajný úplatok prevzal. „Ani jedno však nebolo preukázané,“ konštatoval.

Ľahostajný Zoroslav Kollár a kto bol iniciátorom platby

Samotný Z. Kollár priznal, že Ľ. Makóovi dal 40-tisíc eur, ale rekapitulácia jeho výpovede v rozsudku pôsobí skôr tak, že informácie o aktivitách SIS mu boli ľahostajné. Bývalý riaditeľ kriminálneho úradu finančnej správy však bol neodbytný. Dokonca mu z vlastnej iniciatívy ukazoval fotografie zo sledovania. Ale ani to Z. Kollára nepresvedčilo, aby Ľ. Makóovi čosi zaplatil.  Na súde vypovedal, že nechcel platiť a „dávať nejaké peniaze pre SIS“, ale Ľ. Makó za ním o niekoľko týždňov opäť prišiel s informáciami o sledovaní. Z. Kollár vypovedal, že „Ľ. Makó to dramatizoval a chcel mať už od neho pokoj“, preto mu nakoniec 40-tisíc eur zaplatil. Advokát a podnikateľ je za tento skutok právoplatne odsúdený, bez dokazovania pred súdom, iba na základe uzatvorenej dohody o vine a treste, s ktorou však súhlasil. Minister spravodlivosti Boris Susko (Smer-SD) pred letom podal na Najvyšší súd dovolanie proti dohodnutému rozsudku. Podnet na to dal samotný Z. Kollár. Podrobnosti jeho argumentácie nie sú známe.

Sudca Špecializovaného trestného súdu R. Stieranka výpovede jednotlivých svedkov vyhodnotil tak, že „pravdepodobnejšie sa javí“ verzia, že iniciátorom platby od Z. Kollára bol samotný Ľ. Makó. „Ak by totiž Z. Kollár už vedel o svojom sledovaní (z iných zdrojov), nebolo by zrejme potrebné presviedčať ho ukazovaním fotografií, ktoré mal Ľ. Makó žiadať ako dôkaz o aktivite SIS. Ak si teda Ľ. Makó pýtal fotky zo sledovania, nasvedčuje to skôr verzii o tom, že to on sám ich potreboval, aby presvedčil pochybujúceho (ľahostajného) Z. Kollára, že je zo strany SIS rozpracovaný. Ľ. Makó totiž mohol mať vlastný záujem na eliminácii aktivít SIS voči Z. Kollárovi, keďže sám za ním chodieval priamo do jeho sídla v Tonkovciach a mal záujem na istej forme spoločného podnikania (bez ohľadu na SIS),“ hodnotil sudca. „Motív však mohol byť aj oveľa prozaickejší – vylákať od Z. Kollára peniaze. Takýto spôsob obstarania ‚obživy‘ zrejme nebol Ľ. Makóovi cudzí. V tom období dobrovoľne vydal peniaze vo výške 200-tisíc eur v hotovosti (!) tvrdiac, že ide o jeho vlastný výnos z rôznej korupčnej trestnej činnosti,“ dodal.

Paralelné budovanie štruktúr v SIS

Táto časť odôvodnenia rozsudku je špeciálne zaujímavá pre dve sudcove poznámky. Prvá poznámka súvisí s pracovnými a manažérskymi vzťahmi v SIS, o ktorých pre utajenú činnosť organizácie verejnosť nič nevie.  R. Stieranka v rozsudku uznal, že síce naďalej existujú pochybnosti o obhajobnej verzii, že ukončenie odpočúvania jedného z čísiel používaných Z. Kollárom bola sólová akcia B. Beňu poza chrbát riaditeľa SIS, ale taká verzia udalostí podľa rozsudku nie je vylúčená.  Viacerí príslušníci SIS totiž podľa sudcu vypovedali o indíciách, že v rámci služby „dochádzalo k selektívnemu rozlišovaniu (skupinkovaniu) jej príslušníkov a funkcionárov podľa toho, či išlo o ‚Beňových ľudí‘ alebo ‚Pčolinského ľudí‘.“  R. Stieranka k tomu napísal závažne znejúce hodnotenie, ktorého celý kontext nie je pre verejnosť známy, pretože sudca odkázal na konkrétnu stranu utajenej zápisnice z výsluchu zástupcu riaditeľa kontrarozviedky SIS: „Paralelné budovanie štruktúr vo vnútri SIS tak nemusí byť len fikciou, ale realitou diania SIS po voľbách v roku 2020.“

 Ak platbu inicioval Ľ. Makó, odloženie obvinenia mu nepatrí

Druhá sudcova poznámka súvisí s hodnotením benefitov, ktoré orgány presadzujúce právo poskytujú jednotlivým spolupracujúcim svedkom z tohto prípadu. Ľ. Makó má za účasť na korupčnom skutku odložené vznesenie obvinenia.  Sudca R. Stieranka sa však v rozsudku zamyslel, že ak to bolo tak, že platbu od Z. Kollára inicioval práve bývalý riaditeľ kriminálneho úradu finančnej správy, tak „by nebolo možné uplatniť voči nemu (stále pretrvávajúci) benefit vo forme dočasného odloženia vznesenia obvinenia“. Napriek tomu sudca tento benefit vyhodnotil ako zákonný, pretože v čase odloženia vznesenia obvinenia podľa neho orgány činné v trestnom konaní nedisponovali verziou Z. Kollára, z ktorej vyplýva podozrenie, že iniciátorom bol práve Ľ. Makó.

Stieranka ďalej skúmal, či niečo priamo alebo nepriamo preukazuje, že by sa peniaze od Z. Kollára ocitli u V. Pčolinského. Preukázaný však bol podľa neho iba ich pohyb od Z. Kollára k Ľ. Makóovi a od Ľ. Makóa k B. Beňovi, nie ďalej.  Sudca pripustil, že výnimočne možno odsúdiť obžalovaného aj na základe výpovede jediného svedka, ale muselo by ísť o výpoveď korešpondujúcu s inými dôkazmi. V tomto prípade to tak podľa neho nebolo.  Pozastavil sa pri rôznorodom opise bankoviek a obálky, v ktorej vraj došlo k odovzdaniu peňazí. „Isteže, detailný opis odovzdania úplatku zvyčajne nebýva až taký podstatný, ale v situácii, keď k odovzdaniu úplatku malo dôjsť ‚medzi štyrmi očami‘, pričom ide o tvrdenie proti tvrdeniu, je táto otázka dôležitá,“ vysvetlil. B. Beňa a Ľ. Makó zloženie bankoviek aj obálku opisujú rôzne. Sudca nevyslovil názor, že by jeden z nich klamal, práve naopak: „Pravdu môžu mať obaja, čo by nasvedčovalo tomu, že Ľ. Makó s obsahom obálky manipuloval a menil jeho zloženie. Nie je nereálne, že v tomto prípade sa neuspokojil len s úlohou ‚poštára‘ bez toho, aby mal na výnose (úplatku) vlastný podiel.”

Ústny pokyn? Komu a kedy? A prečo by písal D. Lipšicovi? 

Pčolinský je stíhaný ešte aj pre podozrenie zo zneužitia právomoci verejného činiteľa a údajné vyzradenie citlivých informácií, ale ani jedno prokurátor podľa sudcu nepreukázal. B. Beňa vypovedal, že V. Pčolinský mu dal ústny pokyn na ukončenie odpočúvania telefónneho čísla, ktoré používal Z. Kollár. V skutočnosti je podľa zistení súdu pod všetkými podkladmi k ukončeniu podpísaný B. Beňa.  Naopak, V. Pčolinský podľa získaných dôkazov dal pokyny na ďalšie rozpracovanie Z. Kollára aj po stretnutí v cigarovom salóniku. Navyše o tomto stretnutí krátko po ňom informoval Daniela Lipšica, o čom sa zachovala komunikácia. „Pokiaľ by obžalovaný plánoval páchať niečo nekalé, zostáva otázne, prečo vzápätí informoval o takom stretnutí tretiu osobu, ktorá by sa inak o tom zrejme ani nedozvedela,“ zamyslel sa sudca.

„V obžalobe chýba jasná formulácia, kedy a komu mal dať obžalovaný V. Pčolinský údajný ústny pokyn na zhodenie telefónneho čísla (zastavenie odpočúvania, pozn. autora),“ uviedol sudca.  „Po údajnom korupčnom stretnutí zo začiatku júla 2020 došlo k realizácii ďalších (nových) spravodajských aktivít SIS súvisiacich a zameraných na činnosť Z. Kollára. Obdobne žiaden z vypočutých príslušníkov SIS nepotvrdil utlmovanie rozpracovania Z. Kollára. Naopak, viacerí vypovedali o tom, že obžalovaný prejavoval skôr opačné snahy smerujúce k zintenzívneniu týchto aktivít SIS,“ dodal.

Kto zhotovil fotky, ktoré Ľ. Makó ukázal Z. Kollárovi? A bolo to zákonné?  

Ani posledné podozrenie – zo spáchania trestného činu ohrozenia dôvernej skutočnosti, sa podľa sudcu nepreukázalo. Prokurátor P. Kysel v obžalobe tvrdí, že na júlovom stretnutí v cigarovom salóniku mal V. Pčolinský Ľ. Makóovi ako „nepovolanej osobe“ vyzradiť „informáciu o spravodajskom rozpracovaní Z. Kollára“. „Prokurátor v konaní jednoznačne nepreukázal, že Ľ. Makó bol ‚nepovolanou osobou‘. V tom čase mal istý vzťah k SIS a bol viazaný mlčanlivosťou. SIS akceptovala žiadosť súdu a zbavila ho povinnosti zachovávať mlčanlivosť, teda tvrdila, že išlo o osobu, ktorá by inak bola takou mlčanlivosťou viazaná,“ konštatoval sudca.  Rovnako vyčítal, že údajne dôverná informácia o spravodajskom rozpracovaní nie je v obžalobe konkretizovaná: „Žiadnu bližšiu špecifikáciu utajovanej skutočnosti obžaloba neobsahuje.“

Prokurátor napriek tomu tvrdí, že ide o utajovanú skutočnosť stupňa utajenia Dôverné (druhý zo štyroch stupňov utajenia, pozn. autora). „Bez riadneho označenia konkrétnej utajovanej skutočnosti však nie je zrejmé, na základe čoho prokurátor tvrdí, že v danom prípade malo ísť o utajovanú skutočnosť so stupňom utajenia Dôverné,“ konštatoval sudca. Zamýšľal sa preto, o akú utajovanú skutočnosť by teoreticky mohlo ísť. Ale z jednotlivých výsluchov vyplynulo, že „vyzradenie malo spočívať v potvrdení informácie, že ‚SIS na Z. Kollárovi robí.“ „Išlo teda o informáciu, ktorou už Ľ. Makó predtým disponoval (sporným zostalo, či to vedel od Z. Kollára alebo z iných zdrojov),” uvádza R. Stieranka.

„Nešlo o odhalenie konkrétnych úkonov či spôsobov, akými SIS vykonáva túto činnosť (druh nasadeného ITP), ani o preukázanie začatia tejto činnosti oficiálnymi listinami (príkazmi, súhlasmi, pokynmi, …). Úlohou Ľ. Makóa ani nemalo byť zistenie bližších informácií o týchto aktivitách (ich realizácia už bola známa), ale ‚len‘ ukončenie (utlmenie) týchto aktivít,” dodal sudca. V celom prípade sa však objavujú fotografie zo sledovania Z. Kollára. Advokát potvrdil, že Ľ. Makó mu v júli 2020 bližšie nepresnené fotografie ukázal a boli autentické. Ľ. Makó ich mal pravdepodobne od B. Beňu, ktorý sa k ich preposlaniu priznal.

Ľ. Makó mu vraj dodatočne povedal, že tie isté už skôr dostal od V. Pčolinského. To však vypovedal iba B. Beňa. Samotný Ľ. Makó na hlavnom pojednávaní výslovne poprel, že by fotky dostal od vtedajšieho riaditeľa SIS. „Pokiaľ ide o preposlanie fotografií z údajného sledovania, takéto obrazové záznamy by mohli byť utajovanou skutočnosťou za predpokladu, že boli získané zákonným spôsobom. Utajovanou skutočnosťou, samozrejme, nemôže byť niečo, čo bolo získané nezákonne (pokútnym spôsobom). V danom prípade prokurátor nepreukázal existenciu takýchto fotografií, ani zákonný podklad, na základe ktorého by vôbec mohli byť zo strany SIS (v tom čase) legálne vyhotovené,“ uviedol k tomu sudca R. Stieranka.

Takto nevyzerá úprimné kajanie sa

Sudca v rozsudku kriticky zhodnotil aj okolnosti vzniku jednotlivých svedectiev v kontexte dohôd s orgánmi presadzujúcimi právo, hoci R. Stieranka upozornil, že „úvahy o primeranosti a vplyve benefitov sú iba okrajové, pretože dôkazná situácia by bola nedostatočná aj v prípade, že by benefity [spolupracujúcim osobám] poskytnuté neboli. „Už stručným porovnaním výhod pre Ľ. Makóa a B. Beňu je zjavné, že títo mali páchať oveľa závažnejšiu (nielen korupčnú) trestnú činnosť než obžalovaný V. Pčolinský, a to nielen pokiaľ ide o výšku finančných výhod (výnosov), ktoré im z nej mali pôvodne plynúť. Obaja ‚kajúcnici‘ teda majú toho ‚na rováši‘ zrejme viac než obžalovaný. Tu nejde o udanie dílera jedným z narkomanov, ale skôr naopak,“ uviedol sudca.

Opäť ide o názorovú líniu, ktorá je prítomná v rozsudku ESĽP proti Slovensku z roku 2023 – podozrivým by mali byť poskytované výhody primerané závažnosti podozrení, ktorým čelia, aby sa nestalo, že niekto si zaistí beztrestnosť napríklad za účasť na vraždách. „Obvyklú otázku pri posudzovaní vierohodnosti spolupracujúcich osôb: ‚Prečo by si to mali vymýšľať?‘, možno aj otočiť a pýtať sa: ‚Prečo by mali hovoriť pravdu? Dokážu klamať?‘“ – napísal rečnícke otázky sudca do rozsudku a hneď si odpovedá. B. Beňa ako dlhoročný príslušník SIS „má schopnosť predstierať tvrdené skutočnosti, používať krycie mená, ba dokonca podpisovať sa iným menom.“ Pripomenul tiež, že v inom prípade bol právoplatne odsúdený za vynášanie informácií o rozpracovaní iných osôb.

„Nešlo teda o ojedinelý exces v jeho konaní. Dôležitá je pritom skutočnosť, že túto obdobnú trestnú činnosť mal B. Beňa páchať (a dokázal páchať) bez účasti riaditeľa SIS,“ dodal sudca. Podobne kriticky sa vyjadril aj na adresu Ľ. Makóa, ktorý „namiesto boja proti zločinnosti ‚prešiel na druhú stranu‘ a sám sa podieľal na páchaní trestnej činnosti alebo maril jej odhalenie“. Sudca použil výkričník pri zmienke, že existuje už šesť uznesení o zastavení trestných stíhaní Ľ. Makóa. „Všetky tri osoby (B. Beňa, Ľ. Makó, Z. Kollár) začali vypovedať až potom, čo sa začali vôkol nich (priamo na nich) realizovať rôzne policajné akcie. Tu nešlo o svedkov, ktorí by spontánne prišli do policajnej budovy podať trestné oznámenie o trestnej činnosti, na ktorej páchaní sa sami istým spôsobom podieľali. Nešlo o kriminalizáciu vlastnej osoby netušiac, aké dôsledky to pre nich môže mať, ale skôr o kalkuláciu (pomerovanie) výhod a nevýhod, ktoré im môže takýto krok priniesť, oproti postoju pokračujúceho ‚zatĺkania‘. Tieto osoby zrejme nezačali vypovedať preto, že sa začalo kajať (v pravom zmysle slova), ale ich pohnútky boli iné. Napokon tomu nasvedčuje aj ich následné konanie: B. Beňa sa domáhal obnovy konania, v rámci ktorého bola schválená dohoda o jeho vine a treste; Z. Kollára inicioval podanie dovolania voči rozsudku, ktorým bola schválená dohoda o jeho vine a treste; a Ľ. Makó pred súdom uviedol, že dohody (sľuby) zo strany orgánov činných v trestnom konaní boli voči nemu dodržané len v rozsahu 40 % a ‚nie je s tým absolútne spokojný‘,“ dodal R. Stieranka.

IMSI-catcher a jeho používanie

Z rozsudku je síce zrejmé, že sudca pristúpil k jeho formulovaniu rozhodnutia z utajovaného procesu opatrne, ale napriek tomu v odôvodnení ostali potenciálne citlivé informácie. Rozsudok oficiálne potvrdzuje, že Slovenská informačná služba disponuje zariadením, ktoré je v technologickej a spravodajskej komunite známe ako IMSI-catcher. Aj bez rozsudku sa to dalo rozumne predpokladať, pretože IMSI-catcher patrí k štandardnej výbave spravodajských služieb. IMSI-catcher je prenosné telekomunikačné zariadenie, ktoré sa tvári ako falošná základňová stanica mobilnej siete (BTS). Na prepravu a obsluhu priemerne výkonného IMSI-catchera postačuje osobné auto.

V Českej republike je IMSI-catcher známy pod označením Agáta podľa modelového označenia GA900, ktoré pre svoju staršiu verziu používala nemecká spoločnosť Rohde & Schwarz. Funkcionality IMSI-catchera závisia od vybavenia konkrétneho modelu. Medzi základné funkcie patrí zmonitorovanie a identifikovanie mobilov vo svojom okolí. Práve na to bolo zariadenie podľa rozsudku použité aj v prípade Zoroslava Kollára. SIS sa domnievala, že používa telefónne číslo, ktoré je písané na inú osobu. Podrobnosti nie sú v rozsudku uvedené, ale príslušníci SIS pravdepodobne pri niektorom z fyzických sledovaní Z. Kollára použili aj IMSI-catcher, čím identifikovali telekomunikačné zariadenia so SIM kartou, ktoré mal v tom čase pri sebe.

V rozsudku je opísané, že následne si vyžiadali od operátora výpis hovorov, na jeho základe potvrdili, že číslo naozaj reálne používa advokát a požiadali o súhlas s jeho odpočúvaním. V pokročilejších verziách dokáže IMSI-catcher zachytávať komunikáciu. Či práve také zariadenie má SIS k dispozícii, nie je známe – je to utajovaná skutočnosť. Informácie z rozsudku však podnecujú k otázkam, pod akou prísnou kontrolou je používanie tohto zariadenia a pod akou kontrolou by malo byť. Zo svedeckých výpovedí vyplýva, že SIS eviduje IMSI-catcher iba ako informačno-operatívny prostriedok. Pravidlá používania informačno-operatívnych prostriedkov sú menej prísne, ich nasadenie schvaľuje riaditeľ.

Z rozsudku Špecializovaného trestného súdu vyplýva, že tak to bolo aj v prípade nasadenia IMSI-catchera proti Z. Kollárovi, ktoré schvaľoval Vladimír Pčolinský. V zákone o SIS sa však píše, že elektrotechnické a rádiotechnické prostriedky používané utajovaným spôsobom pri zaznamenávaní telekomunikačnej prevádzky alebo vyhľadávaní a skúmaní dopravovaných správ sú informačno-technickými prostriedkami (ITP), nie informačno-operatívnymi prostriedkami. Ak by bol IMSI-catcher klasifikovaný ako ITP, na jeho použitie by bol nevyhnutný súhlas súdu.

  * * * * *

Pôvodne publikované: https://magazinkontext.sk/sudca-o-kajucnikoch-v-kauze-v-pcolinskeho-tu-nejde-o-udanie-dilera-jednym-z-narkomanov-skor-naopak/