Docent Joshua Rovner prednáša o medzinárodných vzťahovch na Fakulte medzinárodných služieb na Americkej univerzite vo Washingtone a externé pôsobí ako výskumnik na think-tanku Brookings Institution. Zameriava sa na spravodajské informácie, stratégiu a zdroje medzinárodnej nestability. V rokoch 2018 – 2019 absolvoval štúdijný pobyt v Národnej bezpečnostnej agentúre (NSA) a na  Americkom kybernetickom veliteľstve. V januári tohto roku zaujal odbornú verejnosť knihou „Stratégia a veľká stratégia,“ ktorá pomáha nám pochopiť, ako vo vojnách a konfliktoch, minulých aj súčasných, absencia súladu medzi týmito dvoma vedie k katastrofe. Teraz pracuje na knižnom projekte o spravodajských službách a príčinách vojny. Iba deň predtým, ako sa začala americká vojenská operácia „Polnočné kladivo“ proti iránskym jadrovým zariadeniam, uverejnil  internetový portál amerického časopisu War on the Rocks komentár Doc. Rovnera „Spravodajstvo, stratégia a izraelsko-iránska vojna,“ ktorý sa venuje viacerým súvislostiam rozhodovania prezidenta Donalda Trumpa v kontexte hodnotení izraelských a amerických spravodajských služieb.

******

Štáty využívajú spravodajské služby na informovanie svojich strategických rozhodnutí – a na ovplyvňovanie svojich priateľov. Izrael má dlhú históriu odovzdávania tajných spravodajských informácií Spojeným štátom s cieľom získať ich podporu a podľa viacerých správ sa o to pokúš znova. Biely dom sa s väčšou pravdepodobnosťou zapojí do vojny proti Iránu, ak bude izraelské spravodajské informácie akceptovať doslovne. Týmto však obetuje svoju strategickú flexibilitu a riskuje stratu diplomatickej páky. Pre prezidenta, ktorý si cení vyjednávaciu silu, by to bola vážna chyba.

História pomáha objasniť vzťah medzi spravodajskými službami, stratégiou a tajnou diplomaciou. V roku 1967 sa izraelskí predstavitelia obrátili na Biely dom so žiadosťou o materiálnu podporu pred blížiacou sa vojnou s Egyptom, Sýriou a Jordánskom. Na preukázanie svojej prítomnosti sa podelili o pesimistickú spravodajskú analýzu rovnováhy síl a nebezpečenstva boja proti aliancii podporovanej Sovietskym zväzom, ktorá obklopovala Izrael zo všetkých strán. Prezident Lyndon B. Johnson ponúkol rétorickú podporu, ale chceli oveľa viac. Hoci administratíva mala dôvody, prečo sa nechcela zapliesť do vojny na Blízkom východe, Johnson bol natoľko znepokojený, že požiadal CIA o posúdenie hroziaceho konfliktu. Agentúra predpovedala, že Izrael zvíťazí rýchlo a rozhodne. Na základe tejto analýzy Johnson odmietol izraelské požiadavky. „Všetci naši spravodajskí dôstojníci sa zhodujú, že ak [Egypt] zaútočí, porazíte ich na hlavu,“ povedal izraelskému ministrovi zahraničných vecí. CIA to uhádla správne. Známa jednostranná vojna sa začala prekvapivým útokom Izraela a skončila o šesť dní neskôr úplným izraelským víťazstvom. Johnson obmedzil vojenskú podporu a vyhol sa intervencii USA, čím sa podarilo ušetriť krajinu od zapojenia sa do ďalšej vojny v čase, keď sa zvyšoval odpor verejnosti voči Vietnamu.

Podobný príbeh sa odohráva aj dnes. Izraelskí predstavitelia robia zlovestné vyhlásenia o iránskych jadrových schopnostiach. Premiér Benjamin Netanjahu s odvolaním sa na holokaust vyhlásil, že na odvrátenie katastrofy je potrebný komplexný útok na iránsku jadrovú infraštruktúru: „Tieto hrozby nemôžeme nechať pre ďalšiu generáciu“ – povedal – „ak nebudeme konať teraz, nebude ďalšia generácia.“ A rovnako ako v roku 1967, Izrael údajne zdieľal spravodajské informácie o iránskom jadrovom výskume a jeho pokroku smerom k jadrovej bombe. Izraelskí predstavitelia sa tiež snažia presvedčiť Washington: americká účasť by pomohla zabrániť diplomatickej izolácii Izraela a zmierniť obavy z ubúdajúcich zásob v potenciálne zdĺhavej vojne. Okrem toho by americké letecké útoky mohli zacieliť hlboko zakopané ciele, ako napríklad Fordo, iránske zariadenia na obohacovanie uránu nachádzajúce sa pod horou neďaleko mesta Kumm. Americká masívna bomba GBU-57 s hmotnosťou 13 600 kg môže byť schopná toto miesto poškodiť alebo zničiť. Izrael túto zbraň nevlastní.

Argument Izraela v prospech intervencie USA sa opiera o rovnaké tvrdenie, ako je dôvod, ktorý Izrael uviedol na spustenie ničivých útokov proti iránskej vojenskej infraštruktúre a bezpečnostnému vedeniu: že Irán bol a možno stále je na ceste k získaniu jadrových zbraní. Americké spravodajské služby s tým nesúhlasia. V marci riaditeľka Národnej spravodajskej služby Tulsi Gabbardová informovala, že Irán nie je na pokraji výroby jadrových zbraní a že neexistujú žiadne náznaky, že by sa iránska politika zmenila. Toto bolo v súlade s odhadmi spravodajských služieb ešte z čias vlády Georgea W. Busha, ktoré dospeli k záveru, že Irán odložil svoj zbrojný program, hoci naďalej usiloval o zlepšenie svojej činnosti v oblasti jadrového palivového cyklu. Ako uviedla pred Kongresom, spravodajská komunita „naďalej hodnotí, že Irán nevyvíja jadrové zbrane a najvyšší vodca [Ali] Chameneí neschválil jadrový zbrojný program, ktorý pozastavil v roku 2003.“ V jej zhrnutí spravodajských informácií neboli ignorované ani iné iránske jadrové aktivity. Gabbardová skutočne poznamenala, že v Iráne sa oslabili normy zakazujúce diskusiu o jadrových zbraniach a že „zásoby obohateného uránu sú na najvyššej úrovni a sú bezprecedentné pre štát bez jadrových zbraní.“

Napriek tomu sa americké spravodajské služby zdali byť presvedčené, že Irán nepredstavuje bezprostrednú hrozbu, čo naznačuje, že izraelské tvrdenia boli prehnané. Ďalším záverom amerických spravodajských služieb je, že Izrael si s Iránom poradí aj bez pomoci USA, keďže základným problémom je iránsky výskum, ktorý by mu jedného dňa mohol umožniť zbraňové využitie zásob štiepneho materiálu. Izraelská vzdušná kampaň síce nedokázala zničiť Fordo, ale jednoznačne spôsobila veľké škody na iránskej výskumnej infraštruktúre a obohacovacích halách v Natanze. Okrem poškodenia viacerých zariadení Izrael od začiatku vojny zabil najmenej 14 jadrových vedcov. Takéto snahy pravdepodobne oddialia akékoľvek budúce iránske jadrové aktivity. Hoci sa americké a izraelské agentúry zhodujú na podstate súčasných spravodajských informácií, ich hodnotenie sa líši. Ak sú správy správne, americké spravodajské služby sa zdajú byť menej znepokojené.

Prezident Donald Trump však o americké spravodajské služby nejaví záujem. Na otázku týkajúcu sa Gabbardovej vyhlásenia o iránskom jadrovom programe odpovedal: „Je mi úplne jedno, čo povedala. Myslím si, že boli veľmi blízko k tomu, aby ho mali.“ Trumpova neformálna poznámka nadväzuje na vzorec ľahostajnosti voči zisteniam amerických spravodajských služieb, ktorý začal už v jeho prvom funkčnom období. Napriek všetkým obavám, že Trump bude spravodajské informácie politizovať, zdá sa, že je skôr naklonený ich ignorovať. Počas svojho prvého funkčného obdobia si vyslúžil povesť človeka, ktorý spravodajské informácie zanedbáva, keď znížil frekvenciu spravodajských brífingov a ignoroval odhady spravodajských služieb. Jeho spotrebiteľské návyky sa zdajú byť dnes rovnaké. Prezident má plné právo ignorovať spravodajské informácie. Politici nie sú povinní venovať pozornosť spravodajským informáciám. Prezidenti si najmä vyhradzujú právo prijímať rozhodnutia na základe vlastných zdrojov informácií a poznatkov. Ľahostajnosť voči vlastným spravodajským službám má však vážne dôsledky. Najviditeľnejšie je, že z politického procesu odstraňuje potenciálne dôležitý hlas. Spravodajské služby kontrolujú jedinečné zdroje, ktoré poskytujú podrobné informácie o prebiehajúcich konfliktoch, ktoré môžu pomôcť potvrdiť (alebo vyvrátiť) predpoklady tvorcov politiky. Jasná stratégia vyžaduje schopnosť posúdiť výsledok vojenských operácií. Ignorovanie spravodajských informácií znamená odrezanie hodnotiteľov.

Dobré spravodajské informácie pomáhajú aj s vojnovou diplomaciou, ktorá je v súčasnom konflikte obzvlášť dôležitá. Skutočnosť, že americké spravodajské služby dospeli k iným záverom ako Izrael, je zaujímavá. Tvorcovia politík sa môžu o vojne niečo dôležité dozvedieť, ak sa opýtajú prečo. Mohli by tiež profitovať z používania spravodajských informácií ako diplomatického nástroja. Pri opatrnom zaobchádzaní môžu spravodajské informácie zvýšiť slobodu konania tvorcov politík, ako to Johnson ilustroval v Šesťdňovej vojne. Vlastníctvo nezávislých hodnotení umožňuje tvorcom politík a diplomatom prekonať informačné asymetrie, čo im poskytuje vyjednávaciu páku. Skutočnosť, že CIA posilnila Johnsonovu pozíciu, pomohla mu odraziť izraelské návrhy. Súčasný konflikt je iný, pretože Trump už verejne odmietol kľúčový úsudok spravodajských služieb. Je však možné, že administratíva považuje za užitočné využívať americké spravodajské služby na spochybnenie izraelských tvrdení, najmä ak sa prezident zdráha zasiahnuť.

Americká spravodajská služba by napríklad mohla navrhnúť obmedzenie leteckých úderov na Fordo. Je možné, že ani najsmrteľnejšia konvenčná bomba nebude schopná spôsobiť trvalé poškodenie tak hlboko zakopaného cieľa. Naozaj, existujú dôvody domnievať sa, že pozemná operácia má väčšiu šancu na úspech, najmä vzhľadom na to, že izraelská vzdušná prevaha jej dáva možnosť dopravit špeciálne jednotky priamo na miesto. Pozemná operácia nezískala vo verejnosti veľkú pozornosť, hoci sa o nej tento týždeň hovorilo. Takáto operácia by samozrejme niesla so sebou reálne nebezpečenstvo. Nočnou morou pre Izrael by bola situácia, keby sa misia zvrtla a jednotky uviazli hlboko v Iráne. Ak však latentné jadrové kapacity Iránu predstavujú existenciálnu hrozbu, ako tvrdí Netanjahu, Izrael by mal byť ochotný podstúpiť mimoriadne riziko. V každom prípade by Trumpova administratíva mala vynútiť diskusiu, namiesto toho, aby jednoducho akceptovala izraelské posúdenie najlepšieho postupu. Vyhodnotenie vyhliadok vojenských možností si vyžaduje dobré spravodajské informácie a ochotu politikov venovať im pozornosť.

https://warontherocks.com/2025/06/intelligence-strategy-and-the-israeli-iranian-war/