Rozhovor historika CIA Tima Weinera s bývalým šéfom britskej MI6 Sirom Richardom Dearlovom, ktorý moderuje Rosanna Lockwood, ponúka zaujímavý pohľad na fungovanie spravodajských služieb, ich historické úspechy a zlyhania, ale najmä na otázku, čo sa stane, keď sa hranica medzi spravodajstvom a politikou začne stierať. Diskusia sa dotýka Kuby, Číny, Ruska a NATO, 11. septembra, vojny v Iraku, podpory Ukrajiny i súčasného stavu amerických bezpečnostných inštitúcií. Jej najzávažnejšou témou je dôvera – dôvera medzi politikmi a spravodajskými službami, medzi spojeneckými službami a napokon medzi spravodajskými dôstojníkmi a ich zdrojmi.

Jedným z ústredných motívov rozhovoru je otázka, čo vlastne znamená „zlyhanie spravodajstva“. Weiner aj Dearlove upozorňujú, že tento pojem môže byť zavádzajúci. Spravodajské služby dostávajú požiadavky, ktoré sú často mimoriadne náročné. Zistiť napríklad, čo si myslí najužší okruh čínskeho vedenia o budúcnosti Taiwanu, je samo osebe veľmi ťažká úloha. Aj kvalitná služba preto funguje v permanentnom riziku neúspechu. Skutočným problémom však môže byť situácia, keď informácie existujú, ale politické vedenie ich nedokáže správne interpretovať, spojí ich nesprávnym spôsobom alebo ich jednoducho ignoruje.

Práve týmto spôsobom obaja hodnotia skúsenosť z obdobia pred útokmi z 11. septembra 2001. Podľa Weinera bola CIA už vtedy personálne oslabená a upozorňovala na rastúcu hrozbu. Dearlove pripomína, že britské služby pred útokmi disponovali informáciami o pripravovanom katastrofickom útoku. Nikto však nepoznal presný čas a miesto. Problém preto nespočíval v úplnej absencii informácií, ale v neschopnosti poskladať jednotlivé kúsky do celkového obrazu. Ako neskôr konštatovala 9/11 Commission, išlo skôr o zlyhanie zlyhanie schopnosti predvídať hrozbu a koordinácie než o samotný nedostatok spravodajských informácií.

S tým súvisí aj ďalšia dôležitá téza: spravodajská služba nemá byť tvorcom politiky. Jej úlohou je vytvárať informačný tok, ktorý umožňuje politickému vedeniu prijímať kvalifikované rozhodnutia. Dearlove pritom zdôrazňuje rozdiel medzi britským a americkým systémom. Podľa neho je v britskom prostredí jasnejšie oddelené získavanie spravodajských informácií od samotného vytvárania politiky. Šéf MI6 môže byť požiadaný o názor, nie je však politikom a nemá určovať politický kurz.

Toto tvrdenie však zároveň otvára jeden z najzaujímavejších problémov celej diskusie. V komentároch pod článkom bývalý vysokopostavený pracovník CIA Jerry Watson namieta, že spravodajské služby môžu politiku ovplyvňovať už samotným výberom a prezentáciou informácií. Ako príklad uvádza britskú úlohu pri príprave argumentácie o irackých zbraniach hromadného ničenia pred vojnou v roku 2003. Podľa jeho interpretácie boli britské spravodajské informácie postupne prispôsobované politickej potrebe vytvoriť presvedčivejší argument pre vojenský zásah.

Práve Irak ukazuje, že politizácia spravodajstva nemusí znamenať iba to, že politik nariadi službe vypracovať určitý záver. Môže fungovať aj subtílnejšie: politické vedenie vytvorí očakávanie, aký druh informácií potrebuje, a služba následne začne vyhľadávať, zvýrazňovať alebo interpretovať poznatky, ktoré tomuto očakávaniu zodpovedajú. Hranica medzi poskytovaním informácií a ich politickou interpretáciou sa tým stáva veľmi tenkou.

Weiner v tejto súvislosti pripomína, že CIA historicky nebola autonómnym aktérom, ktorý by si sám určoval svoje tajné operácie. Počas studenej vojny dostávala úlohy od prezidentov, ministrov obrany či zahraničných vecí. Jej poslaním bolo na jednej strane svet poznávať prostredníctvom špionáže a analýzy a na druhej strane sa ho prostredníctvom tajných operácií pokúšať meniť. Problém nastával vtedy, keď druhá úloha začala prevládať nad prvou.

Zvlášť významným príkladom je Ukrajina. Weiner tvrdí, že počas druhej Trumpovej administratívy boli pracovníci CIA, ktorí verejne hovorili o americkej podpore Ukrajiny, odstránení z dôležitých kariérnych pozícií. Ako príklad uvádza Toma Sylvestera, ktorý mal smerovať na post šéfa stanice v Londýne, no podľa Weinera o túto pozíciu prišiel po tom, čo hovoril o rozsahu a význame podpory Ukrajiny. Podobne mal byť postihnutý aj jeho plánovaný nástupca Ralph Goff.

Weiner tieto prípady interpretuje ako súčasť širšej politizácie amerických spravodajských služieb. Tvrdí, že stovky pracovníkov prijatých počas posledných rokov Bidenovej administratívy boli prepustené a že pri kariérnom postupe začala byť rozhodujúca politická lojalita. Následkom má byť odchod skúsených analytikov a operatívcov, oslabenie odbornosti a postupná strata inštitucionálnej pamäti.

Dearlove však upozorňuje na podstatnú komplikáciu: politiku USA určuje demokraticky zvolená vláda a spravodajské služby jej podliehajú. Samotná požiadavka, aby CIA realizovala politiku prezidenta, preto ešte nie je dôkazom politizácie. Problém vzniká až vtedy, keď politická moc začne deformovať samotný proces získavania a hodnotenia informácií alebo likvidovať odbornú nezávislosť služby.

V tomto kontexte sa objavuje kritický problém celého rozhovoru – dôvera. Špionáž totiž podľa Weinera aj Dearlova funguje na paradoxnom spojení zrady a dôvery. Agent zrádza vlastnú krajinu, zároveň však musí bezvýhradne dôverovať dôstojníkovi, ktorý ho riadi. Ak má zahraničný zdroj riskovať slobodu, kariéru alebo život, musí veriť, že spravodajská služba splní svoj záväzok a ochráni jeho identitu. Dearlove hovorí: „Pri získavaní vysokopostavených ľudských zdrojov s prístupom k citlivým informáciám je dôvera základnou menou. Zdroj musí dostať celoživotnú záruku, že jeho identita zostane utajená. V Británii ide táto ochrana ešte ďalej – je prakticky trvalá, pretože archívy MI6 sa verejnosti nikdy nesprístupňujú.“

Politické čistky preto môžu mať oveľa dlhšie následky než iba personálne straty. Ak sa medzi spravodajskými dôstojníkmi rozšíri presvedčenie, že kariéra závisí od politickej lojality, analytici môžu začať prispôsobovať svoje hodnotenia očakávaniam vedenia. A ak zahraničné zdroje nadobudnú pocit, že americká služba nedokáže garantovať ich bezpečnosť bez ohľadu na politické zmeny, môže sa poškodiť samotná schopnosť CIA získavať ľudské spravodajstvo. Dearlove práve takúto stratu dôvery považuje za mimoriadne nebezpečnú.

Pri hodnotení aktuálnej situácie v Spojených štátoch Tim Weiner uvádza: „…bude trvať roky, kým napravíme škody, ktoré Trump spôsobil. Rozbil architektúru americkej spravodajskej služby a národnej bezpečnosti, ktoré boli postavené po druhej svetovej vojne na ochranu Spojených štátov a ich spojencov pred Rusmi a ich spojencami.“ Poškodenie dôvery a strata skúsených ľudí sa  nedajú napraviť zo dňa na deň. Dearlove upoozorňuje, že nie možné stav amerického spravodajstva redukovať iba na CIA. Podľa neho je americká bezpečnostná architektúra je omnoho širšia a zahŕňa obrovské kapacity NSA, satelitného prieskumu a ďalších technických i ľudských zdrojov. Preto považuje Weinerov obraz za čiastočný. Aj keby bola CIA vážne oslabená, Spojené štáty stále disponujú rozsiahlym a technologicky veľmi vyspelým spravodajským systémom.

Z hľadiska aktuálnych bezpečnostných hrozbieb, Dearlove nepovažuje za pravdepodobný klasický ruský útok na člena NATO, ktorý by automaticky znamenal aktiváciu článku 5. Oveľa väčšie riziko vidí v postupnom testovaní reakcií Aliancie prostredníctvom incidentov v tzv. šedej zóne – narušení vzdušného priestoru dronmi, raketových incidentoch či iných provokáciách. Cieľom by bolo zistiť, ako jednotlivé štáty a NATO ako celok reagujú, a zároveň skúšať možnosti rozdeľovania spojencov.

Rozhovor sa dotýka aj Číny a Kuby. Pri plánovanej veľkej čínskej ambasáde v Londýne Dearlove upozorňuje na možnosť, že rozsiahly diplomatický komplex sa môže stať základňou čínskej spravodajskej činnosti nielen v Británii, ale v širšej Európe. Pri Kube zase predpokladá, že ekonomické problémy spôsobené najmä nedostatkom lacnej ropy môžu postupne oslabiť režim a vytvoriť priestor pre politické zmeny bez priamej americkej vojenskej intervencie.

Celý rozhovor napokon smeruje k citlivému paradoxu. Spravodajské služby musia byť pod kontrolou politickej moci, pretože v demokratickom štáte nemôžu fungovať ako štát v štáte. Súčasne však potrebujú určitú profesionálnu nezávislosť, aby mohli vláde povedať aj to, čo nechce počuť. Ak sa táto schopnosť stratí, spravodajská služba môže zostať formálne veľmi silná, technologicky vybavená a početná, ale jej informačná hodnota pre politické rozhodovanie začne klesať.

Trvalo otvorená zostáva otázka, či dokáže demokratický štát udržať rovnováhu medzi politickou kontrolou spravodajských služieb a ich odbornou nezávislosťou. Politická moc musí určovať ciele a niesť za ne zodpovednosť. Spravodajská služba však musí mať možnosť poskytovať informácie bez toho, aby vopred vedela, aký výsledok si politika želá. Ak sa táto hranica prekročí, problémom už nie je iba kvalita  spravodajskej služby. Ohrozená môže byť samotná schopnosť štátu prijímať rozhodnutia na základe reality, a nie na základe toho, čo si politické vedenie želá, aby realitou bolo.

Zdroj: Straight Talk on the CIA’s Mixed Past and Current Troubles