Ruské, ale aj ukrajinské špeciálne služby provokujú vlastných občanov k činom, ktoré potom môžu byť označené za nelegálne, aby otvorili trestné prípady a zvýšili  štatistiky „vyriešených“ zločinov podľa paragrafov o špionáži, sabotáži a vlastizrade. Šura Burtin v článku pre ruský opozičný časopis Meduza zdôrazňuje, že napriek hlbokým rozdielom medzi Ruskom a Ukrajinou bezpečnostné zložky v podmienkach vojny postupujú veľmi podobne: „šijú prípady“ proti „vnútorným nepriateľom“, falšujú dôkazy a organizujú provokácie.

Ukrajinské a ruské špeciálne služby opakovane využívajú mechanizmus, v ktorom vlastných občanov najprv vytypujú, následne ich pod falošnou identitou kontaktujú a postupne ich navádzajú na úkony, ktoré sa potom dajú právne kvalifikovať ako špionáž, sabotáž či vlastizrada. Takto otvárajú trestné prípady a zvyšujú štatistiky „vyriešených“ zločinov; v oboch krajinách má ísť o masívnu prax, ktorá sa prejavuje v tisíckach prípadov.

Schéma podnecovania občanov k trestným činom má v oboch krajinách podobnú logiku. Potenciálne obete bývajú vyhľadávané podľa správania na sociálnych sieťach a následne ich osloví osoba vystupujúca ako „druhá strana“: v Rusku sa dôstojníci FSB môžu vydávať za príslušníkov SBU alebo ukrajinskej rozviedky, na Ukrajine sa zas môžu príslušníci ukrajinských služieb vydávať za zamestnancov FSB, ruskú armádu či iné proruské štruktúry. Komunikácia sa často začína neškodným rozhovorom (niekedy aj flirtovaním), postupne prejde k téme vojny a napokon prichádzajú „úlohy“ – napríklad fotografovanie objektu, opis situácie alebo neurčité „pozorovania“. Aj odpovede typu „zdá sa, že tam je armáda“ však môžu byť v trestnom konaní klasifikované ako odovzdanie súradníc či spravodajskej informácie.

V ukrajinskom kontexte autor uvádza viacero prípadov, ktoré sa opierajú najmä o online komunikáciu. Ljudmila Kisľak zo Sumskej oblasti po lajku proruského príspevku začala komunikovať s neznámou osobou, ktorá sa čoskoro začala vypytovať na umiestnenie ukrajinskej armády; žena odpovedala a dostala šesť rokov za odovzdávanie informácií. Z materiálov prípadu však podľa článku vyplýva, že SBU získala súdne povolenie na „tajné vyšetrovanie“ a monitorovanie jej korešpondencie veľmi skoro – ešte predtým, než mala reálne odovzdať akékoľvek údaje, čo vyvoláva otázku, či nešlo o provokáciu. Podobne poštárke Anne Bukine z Kramatorska prišla správa z ruského čísla a po krátkom rozhovore padla otázka, kde sú v meste vojaci; stačilo, že uviedla jedno miesto a zopakovala informácie „z počutia“, aby bola obvinená zo špionáže a odsúdená na päť rokov. Ďalší typický postup je ponuka „brigády“: istý Oleg ponúkol Anne Zverevovej z Pokrovska peniaze za fotografovanie rôznych mestských objektov, ktoré ona nevnímala ako rizikové, no v konaní boli označené za vojenskú alebo kritickú infraštruktúru; výsledkom bolo odsúdenie za špionáž, hoci neboli opísané konkrétne škody spôsobené jej konaním.

Takmer zrkadlové situácie sa odohrali v Rusku. Polina Jevtušenko z Togliatti písala protivojnové príspevky v ukrajinčine a zdieľala odkaz, ktorý prijímal žiadosti ruských vojakov o vzdanie sa; následne sa zblížila s mužom, ktorý sa údajne zaujímal o vstup do Légie slobody Ruska, a hoci jeho plán nepodporovala, záznam ich rozhovorov postačil na jej zadržanie. Podľa článku jej hrozí 22 rokov väzenia za zradu a „ospravedlnenie terorizmu“ a neskôr sa ukázalo, že muž mal kriminálnu minulosť a objavoval sa v prostredí provládnych provokatérov.  Autor zároveň upozorňuje, že do podobných schém sa často zapájajú aj tínedžeri: v Tobolsku mal 15-ročný školák údajne dostať ponuku peňazí za podpálenie vojenského registračného a náborového úradu, pričom ho zadržali ešte pred pokusom a prípad kvalifikovali ako terorizmus; v Kursku bol zasa 17-ročný Gagik Grigorjan presviedčaný, aby nainštaloval kameru pri dome vojenského pilota, pričom komunikácia mala pracovať s emocionálnym tlakom, no aj po odmietnutí „vážnejších“ úkonov bol zadržaný a po zinscenovanom procese odsúdený.

Podľa Burtina okolnosti ukazujú že v mnohých prípadoch môže ísť o provokácie zo strany samotných služieb: ľudia nie sú prichytení pri už spáchaných skutkoch, ale skôr sú k nim vedení, pričom sledovanie môže začať ešte predtým, než urobia čokoľvek, čo by ich robilo podozrivými. Zároveň sa veľká časť prípadov podľa materiálov opiera najmä o korešpondenciu a virtuálne kontakty bez preukázateľných reálnych škôd.

Autor taktiež upozorňuje aj na rozdiely v tom, ako k podobným kauzám pristupujú obhajcovia ľudských práv v Rusku a na Ukrajine. V Rusku je komunita obhajcov ľudských práv „takmer zničená“, no niektoré iniciatívy stále poskytujú právnu pomoc zadržaným a venujú sa monitorovaniu represívnych prípadov. Na Ukrajine je situácia odlišná: obhajcovia ľudských práv, sa až na výnimky neraz nechcú verejne zastávať ľudí podozrivých z kolaborácie, ani skupín vnímaných ako „agenti Kremľa“. Časť z nich dôveruje tlačovým správam SBU a považuje obvinených automaticky za zradcov, iní síce pochybujú, no obávajú sa stigmatizácie, represívnych následkov či dokonca rizika odoslania na front.

Na záver svojho článku Burtin uvádza: „Naše vedomie nemá rado zložitosť. Zdá sa, že keď porovnávame Rusko a Ukrajinu, akoby sme tvrdili, že nie je jasné, kto je obeťou — hoci z toho nič také nevyplýva. Hovorím len o tom, že v dôsledku vojny sa tisíce nevinných ľudí z oboch strán ocitli za mrežami a že v rámci mierového procesu by mali byť oslobodení. Je zrejmé, že Ukrajina je obeťou obludnej agresie: Rusko každú noc bombarduje mestá, obsadzuje územia, Putin so sadistickým úsmevom sťahuje slučku a sleduje, kedy obeť pristúpi na dohodu. Pravdou však je aj to, že propaganda oboch krajín vytvára v mysliach ľudí veľmi skreslený obraz reality, čo brzdí mierový proces. Samozrejme, názory na politiku sa líšia, každý z nás je obmedzený vlastnou skúsenosťou a niečo nevidí. Ale keď štát zatvára ľudí za „myšlienkové zločiny“, organizuje proti nim provokácie a spoločnosť tomu tlieska — ide o jasnú deformáciu.“

Zdroj: https://meduza.io/feature/2026/04/28/minimalnye-sanitarnye-mery