Približne 20000 ľudí sa 5. januára 1895 zhromaždilo na Place de Fontenoy v Paríži, aby  na nádvorí  vojenskej akadémie École Militaire sledovali oficiálnu degradáciu odsúdeného zradcu a špióna, kapitána francúzskej armády Alfreda Dreyfusa. Bezpečnosť tohto starostlivo naplánovaného divadla zaisťovalo 4 000 francúzskych vojakov, pre ktorých to mal byť súčasne odstrašujúci príklad dôsledkov spojenia s nepriateľom. Meno tohto doposiaľ neznámeho dôstojníka sa na prelome 19. a 20. storočia stalo symbolom zrady. O niekoľko rokov neskôr, sa ale jeho meno stalo symbolom zmanipulovaného súdneho procesu a antisemitizmu.

Spoločenské pozadie aféry

Francúzsko v roku 1871 prehralo vojnu s Nemeckom, platilo vysoké reparácie a stratilo Alsasko a Lotrinsko. Francúzska spoločnosť vnímala porážku ako celospoločenskú katastrofu a v nasledujúcom období všeobecne panovali obavy z ďalšej vojny s Nemeckom. Táto zjatrená atmosféra bola vhodnou pôdou pre rôzne konšpirácie a hľadanie vnútorných nepriateľov. V roku 1884 francúzska vojenská kontrarozviedka zachytila informácie o nemeckom špiónovi na francúzskom generálnom štábe. Samozrejme, že toto posilnilo pocity ohrozenia a intenzívne sa preverovali všetky možnosti. Francúzska armáda sama seba považovala za stelesnenie všetkých spoločenských hodnôt, prestíže a vysokých morálnych zásad. Odhalenie zradcu vo vlastných radoch by bolo veľmi nepríjemné, ale súčasne bolo ešte viac nepríjemné jeho neodhalenie a poškodenie prestíže armády. Keďže informácie o špiónovi už prenikli na verejnosť, armádne velenie vyvíjalo silný tlak na rýchle vyriešenie celej aféry.

Odhalenie špióna

Francúzska vojenská kontrarozviedka mala svoje zdroje  na nemeckom veľvyslanectve. Bola to upratovačka Marie Bastianová, ktorá za malú odmenu odovzdávala obsah odpadkového koša vojenského pridelenca Francúzom. Nemecký vojenský pridelenec, plukovník Maxmilián von Schwartzkoppen, mal zvyk všetky zbytočne písomnosti roztrhať na kúsky a odhodiť do koša. Francúzi potom skladali a lepili jednotlivé útržky k sebe a získavali tak rôzne dokumenty. Okrem toho, že zistili, že milencom nemeckého vojenského pridelenca je taliansky vojenský pridelenec, získali dokumenty, ktoré ukazovali na existenciu nemeckého špióna vo francúzskej armáde.  Potvrdzoval to najmä   rukou písaný list, v ktorom pisateľ ponúka Nemcom rôzne vojenské informácie. Napriek tomu, že sa nejednalo o nič významného, bola to vlastizrada. Na základe rozsahu ponúkaných informácii sa usúdilo, že pisateľ pôsobí na Generálnom štábe. Taktiež sa porovnávali rôzne rukopisy a hľadal sa pisateľ. Medzi podozrivých sa dostal aj kapitán Alfréd Dreyfus. Dreyfus absolvoval dvojročnú stáž na generálnom štábe, v  rámci ktorej prešiel všetkými oddeleniami. Bol židovského pôvodu, pochádzal z bohatej rodiny a medzi kolegami nebol pre svoju  suchopárnu povahu veľmi obľúbený. Vyšetrovatelia napokon usúdili, že písmo inkriminovaného listu  je rovnaké ako Dreyfusovo. To neskôr potvrdili aj niektorí grafológovia – traja z piatich oslovených. Dreyfus sa tak stal hlavným podozrivým a napokon aj jediným obvineným. Jeho kolegovia zväčša vypovedali v jeho neprospech. Údajne sa  na všetko vypytoval, správal sa podozrivo a podobne. Jednoznačný dôkaz proti nemu ale nebol a ani on sám sa k špionážnej činnosti pre Nemecko nepriznal. Kontrarozviedka, ako aj armádne velenie chceli mať prípad rýchlo uzatvorený a židovský dôstojník vyhovoval aj vtedajším silným antisemitským postojom. Keďže išlo o „národnú bezpečnosť“ súd bol vojenský  s vylúčením verejnosti. Obžaloba neexistenciu priamych dôkazov vyriešila predložením „tajného spisu“, s ktorým sa nemohol oboznámiť ani Dreyfus, ani jeho obhajca. Dreyfus bol tak 22. decembra 1894 odsúdený k doživotnému väzeniu na Diablovom ostrove pri pobreží Francúzskej Guyany.

Väzenie

Dreyfus bol eskortovaný na opustený, 1200 metrov dlhý a 400 metrov široký, Diablov ostrov. Životné podmienky zodpovedali jeho názvu. Ide o najmenší ostrov zo súostrovia  Diabolských ostrovov, ktoré sú aj u nás známe z filmu „Motýlik“. Pre prominentného väzňa postavili na ostrove chatrč o rozmeroch približne  2 x 2 metre, kde bol zatvorený  od šiestej hodiny večer až do rána. Na každom kroku po ostrove ho sledovala ozbrojená stráž. Na deň dostával pol pecňa chleba, trikrát týždenne štvrť kila mäsa a v ostatné dni slaninu v konzerve. Listy s rodinou samozrejme cenzurovali a často aj zadržiavali. Dreyfus tak niekedy niekoľko mesiacov nemal žiadne správy z domova. Stráž sa s ním  rozprávať nesmela. Keď neskôr v Paríži silneli pochybnosti o jeho vine, sprísnili sa aj podmienky jeho väznenia. Okolo jeho chatrče postavili palisády, aby nevidel von, zakázali mu  pohyb po ostrove a na noc ho k posteli pripútali železami. Zámer bol jednoznačný. Jeho smrť by zabránila opätovnému otvoreniu prípadu a novému vyšetrovaniu. Na tomto ostrove strávil Dreyfus celkom 1517 dní.

Pochybnosti

Pochybnosti o Dreyfusovej vine existovali  od samého počiatku. Chýbal jednoznačný dôkaz o jeho špionážnej činnosti, ako aj motív. Dreyfus nemal racionálny dôvod riskovať svoj osud pre Nemcov. Mal milujúcu manželku a dve deti. Bol finančne dobre zaistený. Pochybnosti sa ale väčšinou odbili tým, že je Žid a má vierolomnosť v krvi! Jeho rodina, najmä jeho brat a manželka, neúnavne bojovali za obnovenie procesu a postupne získali aj časť novinárov a pochybnosti sa podarilo vyvolať aj vo verejnosti.

Krátko po Dreyfusovom odsúdení sa stal šéfom vojenskej kontrarozviedky štyridsiatnik Georges Picquart, najmladší plukovník  francúzskej armády. Učil Dreyfusa na vojenskej akadémii a okrajovo bol zapojený aj do jeho vyšetrovania. Krátko po vymenovaní sa mu do rúk dostali nové dokumenty od už spomínaného agenta z nemeckej ambasády. Najprv sa zdalo, že Nemci majú vo francúzskej armáde ďalšieho špióna, ale napokon sa ukázalo, že pravdepodobne ide o tú istú osobu. Keďže  bol Dreyfus vo väzení, vyvolalo to ďalšie otázky. Picquart sa pustil do hlbšieho vyšetrovania a postupne odhaľoval, že  proti Drayfusovi bolo vyšetrovanie vedené účelovo a dokonca boli aj falšované dôkazy. Čím viac Picquart odhaľoval toto sprisahanie, tým viac vzrastal odpor jeho nadriadených proti jeho činnosti. Picquart dospel k presvedčeniu, že skutočným špiónom bol major Ferdinand Walsin-Esterházy a nie Dreyfus. Armáde velenie vrátane ministra vojny Merciéra ale zásadne odmietalo opätovne otvoriť prípad, pretože by to podľa ich názoru poškodilo prestíž armády.  Prípad považovali za právoplatne uzatvorený a zakázali ďalšie pátranie v tomto smere. Picquart bol však skutočne čestný dôstojník a aj naďalej hľadal cesty, ako zistiť pravdu. Napokon bol poslaný do Tunisu, aby nemohol pokračovať vo vyšetrovaní.  Keďže sa niektoré jeho zistenia dostali na verejnosť, bol Picquart uväznený a obvinený z falšovania dôkazov proti majorovi Esterházimu. Napokon bol odsúdený a prepustený z armády.

Zvrat a šťastný koniec 

Zistenia plukovníka Picquarta sa dostali aj k Dreyfusovej rodine. Tá postupne zhromaždila skupinu významných francúzskych osobností, ktorí svojou autoritou pomáhali v nátlaku na oficiálne miesta na znovuotvorenie prípadu. Boli medzi nimi umelci ako Emile Zola, Anatole France, Claude Monet, Marcel Proust, alebo neskorší francúzsky premiér Georges Clemenceau.  Emilé Zola publikoval svoj slávny otvorený list prezidentovi republiky s názvom „Žalujem“, v ktorom obvinil armáde velenie aj justíciu z vedomého vedenia sfalšovaného procesu. Následne bol odsúdený za ohováranie a pred uväznením utiekol do Londýna. Napokon sa v roku 1899 podarilo dosiahnuť obnovenie procesu, ktorý bol čiastočne otvorený aj verejnosti. Tento sa stal  významnou mediálnou udalosťou a sledovalo ho tristo novinárov z celého sveta. Aj nový súd ale uznal Dreyfusa za vinného a odsúdil ho na 10 rokov väzenia. Bolo však zrejmé, že ide o kompromis a záchranu prestíže armády. Francúzsky prezident Émile Loubet Dreyfusovi následne udelil milosť a ten po prepustení z väzenia odišiel do Švajčiarska.

Epilóg

Pod ťarchou udalostí bolo postupne vymenené armádne velenie. Nový minister vojny generál André dal preskúmať všetky dôkazy a v roku 1906 bol Dreyfus v plnom rozsahu oslobodený. Bol prijatý zákon, na základe ktorého bol Dreyfus opätovne prijatý do armády v hodnosti majora a bolo mu udelené najvyššie štátne vyznamenanie kríž Čestnej légie. Podobný zákon bol prijatý aj o Picquardovi, ktorého prijali do armády s hodnosťou, ktorú by mal, nebyť nespravodlivého prepustenia. Picquard tak opätovne nastúpil do armády ako generál a keď sa Clementau stal premiérom, vymenoval Picquarda za ministra vojny. Dreyfus neskôr po Picquardovi požadoval, aby aj jemu boli do služby započítané roky väznenia. Toto povýšenie by ale musel schváliť parlament a bolo to politicky nepriechodné. Dreyfus preto na protest odišiel z armády, ale vrátil sa do nej aby bojoval v I. svetovej vojne a získal hodnosť podplukovníka. Zomrel v roku 1935 vo veku 75 rokov.  Jeho odsúdenie sa stalo jedným zo svetovo najznámejších nespravodlivých procesov.

 * * * * *

Image: https://commons.wikimedia.org/w/index.php?search=Dreyfus+Alfred&title=Special:MediaSearch&type=image