Plukovník Juraj Kohutiar je bezpochyby legendou spravodajskej komunity. Čítať jeho texty je intelektuálnym aj morálnym zážitkom, miestami až pohladením pre dušu. V jeho úvahách sa prirodzeným spôsobom stretáva skúsenosť praktika s rozhľadom filozofa, ktorý si uvedomuje nielen silu spravodajských služieb, ale aj ich vnútornú krehkosť. Spravodajská etika patrí k dielam, ktoré presahujú bežnú odbornú literatúru – nie je to len text o spravodajských službách, ale o moci, zodpovednosti a hraniciach ľudského konania. Práve preto ma prekvapila tá časť knihy, v ktorej sa autor prikláňa k potrebe vonkajšej, najmä parlamentnej kontroly spravodajských služieb. Pri jej čítaní som sa neubránila krúteniu hlavou. Nie preto, že by som si dovolila spochybňovať autora ako osobnosť či odborníka. Jeho životná cesta, vedomosti a morálny rozmer sú pre väčšinu z nás nedosiahnuteľné. Práve naopak – keby bol medzi nami, považovala by som za česť viesť s ním otvorenú a poctivú diskusiu o tom, či parlamentná kontrola spravodajských služieb skutočne plní funkciu, ktorú jej v demokratických systémoch pripisujeme.

Bezpečnosť sa nedá riadiť potleskom

Môj postoj je v tejto otázke jednoznačný: som proti parlamentnej kontrole spravodajských služieb, pretože som presvedčená, že v reálnej politickej praxi viac škodí, než plní svoju deklarovanú kontrolnú funkciu. Parlamentná kontrola je často prezentovaná ako nevyhnutný demokratický korektív, ktorý má zabrániť zneužívaniu moci. V skutočnosti však ide prevažne o formálny mechanizmus, ktorý nedokáže kontrolovať to podstatné, a zároveň vytvára priestor pre politizáciu a mediálne zneužívanie jednej z najcitlivejších oblastí fungovania štátu.

Parlamentné kontrolné výbory sú zo svojej podstaty schopné dohliadať najmä na okrajové a formálne aspekty fungovania spravodajských služieb. Kontrolujú rozpočty, skúmajú rámcové dokumenty, oboznamujú sa s vnútornými predpismi a vypočúvajú vedenie služieb. (Kompletné kompetencie popísal vo svojom príspevku Juraj Kulík). Nemajú však prístup k samotnému jadru spravodajskej činnosti – ku konkrétnym operáciám, práci so zdrojmi, operatívnym rozhodnutiam, hodnoteniu rizík a kompromisom, ktoré sú pre spravodajskú prácu nevyhnutné. A ani ho mať nemôžu, ak majú byť zachované základné princípy ochrany zdrojov a operatívnej bezpečnosti.

Aj keby sme pripustili hypotetickú možnosť hlbšieho prístupu, narazíme na ďalší problém: absenciu odborných predpokladov. Poslanci nie sú spravodajskí profesionáli. Nemajú operačné skúsenosti, dlhodobú kontinuitu práce s utajovanými informáciami ani schopnosť posudzovať rozhodnutia prijímané v podmienkach extrémnej neistoty. Tento deficit nie je ich osobným zlyhaním, ale dôsledkom samotnej povahy parlamentnej demokracie. Parlament je politická inštitúcia, nie odborný orgán národnej bezpečnosti.

V praxi sa preto parlamentná kontrola spravodajských služieb veľmi často mení na politické divadlo. Zasadnutia kontrolných výborov slúžia ako priestor na opozičný boj, mediálne gestá a verejné spochybňovanie vládnej koalície. Otázky nie sú kladené s cieľom porozumieť, ale s cieľom vytvoriť titulky. Takáto publicita spravodajským službám systematicky škodí. Oslabuje ich dôveryhodnosť v očiach verejnosti, vytvára tlak na nadmernú opatrnosť v rozhodovaní a v neposlednom rade negatívne ovplyvňuje spoluprácu so zahraničnými partnermi, pre ktorých je diskrétnosť a stabilita základným predpokladom dôvery.

Prečo spravodajské služby potrebujú charakter, nie politický dohľad

V tomto bode sa paradoxne vraciame k tomu, čo považujem za najsilnejšiu časť Kohutiarovej práce – k jeho úvahám o ideálnom spravodajskom dôstojníkovi a o vnútornej kultúre spravodajskej služby. Kohutiar v závere Spravodajskej etiky zdôrazňuje, že žiadny systém vonkajších pravidiel nedokáže nahradiť morálny charakter človeka, ktorý s mocou pracuje. Spravodajský dôstojník podľa neho musí disponovať pevným morálnym kompasom, sebadisciplínou a schopnosťou niesť osobnú zodpovednosť za rozhodnutia, ktoré nie je možné verejne vysvetľovať ani obhajovať, no musia byť obhájiteľné pred vlastným svedomím

Kohutiar opakovane poukazuje na to, že spravodajský dôstojník nesmie byť cynikom, ktorý ospravedlní čokoľvek účelom, ani fanatikom, ktorý sa skryje za ideológiu. Musí si zachovať lojalitu k hodnotám štátu, nie k momentálnej politickej moci, a musí byť schopný povedať „nie“ aj vtedy, keď to znamená osobné alebo profesionálne riziko. Práve táto schopnosť sebakontroly a morálneho úsudku tvorí podľa autora základ skutočnej legitimity spravodajskej práce.

Osobitný problém parlamentnej kontroly spravodajských služieb spočíva aj v tom, že etické dilemy spravodajskej práce sa zásadne líšia od etických dilem bežného človeka či politika. Kým bežný občan sa vo svojom živote pohybuje v priestore relatívne jasných morálnych hraníc a jeho rozhodnutia majú obmedzený dosah, spravodajský dôstojník je každodenne konfrontovaný so situáciami, v ktorých neexistuje jednoznačne „dobré“ riešenie. Rozhoduje sa medzi menším a väčším zlom, medzi rizikom pre jednotlivca a rizikom pre štát, medzi ochranou zdroja a ochranou ľudských životov. Tieto dilemy nemožno posudzovať optikou bežnej morálky, ktorá nie je vystavená tlaku utajenia, časovej tiesne a neúplných informácií.

Juraj Kohutiar na viacerých miestach svojej práce nepriamo upozorňuje, že spravodajská etika nie je aplikáciou všeobecnej morálky na špecifické prostredie, ale osobitnou formou praktickej etiky, ktorá vzniká v podmienkach moci, tajomstva a zodpovednosti za kolektívne dobro. Spravodajský dôstojník nemá luxus morálnej čistoty v zmysle jednoduchých a verejne obhájiteľných rozhodnutí. Má však povinnosť zachovať si vnútornú mieru, schopnosť sebareflexie a vedomie hraníc, za ktoré nesmie zájsť ani v mene bezpečnosti. Práve preto je jeho morálna integrita kvalitatívne iného druhu než morálna integrita bežného občana či politika.

Parlamentná kontrola, zložená z politických aktérov bez spravodajskej skúsenosti, tieto rozdiely nevyhnutne ignoruje alebo zjednodušuje. Etické dilemy spravodajskej práce sú následne posudzované spätne, fragmentárne a často moralisticky, bez pochopenia kontextu, v ktorom rozhodnutia vznikali. Takýto prístup však nevedie k vyššej etickosti spravodajských služieb, ale k ich defenzívnosti, strate iniciatívy a presúvaniu zodpovednosti. O to viac sa potvrdzuje, že skutočná etická kontrola spravodajských služieb nemôže byť založená na vonkajšom morálnom súde, ale na vnútornej kultúre, ktorá spravodajského dôstojníka systematicky pripravuje na rozhodovanie v situáciách, kde neexistujú čisté riešenia.

Ak prijmeme túto Kohutiarovu premisu, potom musíme priznať, že skutočná kontrola spravodajských služieb nemôže byť primárne vonkajšia. Každé spoločenstvo má svoje zlyhania a „čierne ovce“ a spravodajské služby nie sú výnimkou. Rozdiel je však v tom, že len vnútorná kontrola – založená na profesionálnej kultúre, osobnej zodpovednosti veliteľov a systematickom pestovaní morálnej integrity – má reálnu šancu tieto zlyhania identifikovať a napraviť bez toho, aby došlo k poškodeniu samotnej podstaty služby.

Moc korumpuje – ak ju nespútava charakter

Samozrejme, nemožno ignorovať základnú pravdu, že moc má tendenciu korumpovať. Spravodajské služby disponujú výnimočnými právomocami, a preto sú vystavené zvýšenému etickému riziku. Riešením však nie je presúvať kontrolu na politických aktérov, ktorí sami fungujú v logike mocenského zápasu a verejnej viditeľnosti, ale posilňovať vnútorné brzdy moci. Ako Kohutiar nepriamo naznačuje, jedinou skutočne účinnou ochranou pred zneužitím spravodajskej moci je charakter spravodajského dôstojníka a kultúra služby, ktorá tento charakter dlhodobo formuje.

Parlamentná kontrola môže v demokratickom systéme plniť určitú formálnu legitimizujúcu funkciu. Nemožno jej však prisudzovať schopnosť zabezpečiť etickosť a profesionalitu spravodajských služieb. V reálnych podmienkach často spôsobuje viac škody než úžitku. Skutočná kontrola spravodajských služieb nevzniká v parlamentných výboroch, ale vnútri samotných služieb – v ich kultúre, v charaktere ich príslušníkov a v každodennom vedomí zodpovednosti za moc, ktorú vykonávajú.