Donald Trump čoraz častejšie využíva vychvaľované americké spravodajské služby tak, ako príslovečný opilec pouličné lampy: skôr na oporu ako na osvetlenie. A to predstavuje obrovskú, hoci pomaly sa rozvíjajúcu a často neviditeľnú hrozbu pre národnú bezpečnosť. Ak prezident a jeho šéfovia špionážnych služieb budú naďalej signalizovať agentom, analytikom a špiónom v takzvanej spravodajskej komunite,  že nezávislé, čestné, skeptické a apolitické hodnotenie hrozieb a rizík je pasé, zatiaľ čo motivované uvažovanie a skupinové myslenie sú v móde, najlepší ľudia odídu a najhorší zostanú. Dôvera v procesy a vstupy spravodajskej komunity poklesne a spojenecké krajiny budú si vymieňať menej informácií. Pozornosť sa bude venovať všetkému, čo zaujíma Trumpa , zatiaľ čo iné nebezpečenstvá, ktoré môžu časom zabiť Američanov, budú ignorované.

Zdá sa, že táto dynamika je v plnom prúde, ako súčasť čoraz drzejšieho zneužívania spravodajskej komunity na politické účely. Administratíva vedie túto kampaň s orwellovskou komunikačnou stratégiou, ktorá prezentuje svoje vlastné represívne opatrenia ako nevyhnutnú nápravu hriechov, ktoré páchajú: V bezvýraznom pokuse obrátiť realitu naruby riaditelia Národnej spravodajskej služby Tulsi Gabbardová a CIA John Ratcliffe tvrdia, že konajú s cieľom „ukončiť zneužívanie vlády proti Američanom“ a „odstrániť dobre zdokumentovanú politizáciu, ku ktorej v minulosti došlo v spravodajskej komunite zo strany zlých aktérov.“ Vráťme sa  o krok späť. Špionážne služby Ameriky – alebo akejkoľvek inej krajiny – nikdy neboli a ani nikdy nemôžu byť úplne čisté od politiky alebo skupinového myslenia, pretože kognitívne predsudky sú ľudské. Tento pohľad si vyžaduje dodatočnú dávku sebapoznania, integrity a „intelektuálnej pokory.“

Zlyhania spravodajských služieb vyplývajúce z predsudkov sú dobre známe, predovšetkým katastrofálne chybné hodnotenia, ktoré viedli k invázii do Iraku v roku 2003. Tieto nedostatky však boli skôr chybami než vlastnosťami systému. Viedli –  ako to vždy býva v prípade zlyhaní – k reformám, novej legislatíve a normám objektivity a apolitickej nezávislosti. Nadchádzajúce špionážne katastrofy v Trumpovej administratíve však podľa Briana O’Neilla – ktorý kedysi pôsobil v CIA a  iných agentúrach a  teraz túto problematike vyučuje – nebudú nutne náhodné. Namiesto toho „budú vyrobené. V tomto systéme nebude ďalšie zlyhanie spravodajských služieb prekvapením. Bude to voľba.“ Rôzne americké agentúry – Gabbardová má na starosti 18 – cítia tlak, aby sa „prispôsobili prezidentovým inštinktom a jeho naratívu,“ preukázali lojalitu a posilnili jeho chvály a tvrdenia – hovorí O’Neill. Agenti, ktorí vypracúvajú hodnotenia, ktoré sa prezidentovi nepáčia, rýchlo pocítia tlak. Môžu byť prepustení, preložení, vyhodení alebo „loomerovaní“ – čo je novotvar podľa mena Laury Loomerovej, krajne pravicovej aktivistky s vplyvom na personálne nominácie. Alebo môžu prísť o bezpečnostnú previerku, ocitnúť sa v podozrení z úniku informácií a podrobení testom na detektore lži.

Niekedy je účinok viac bizarný ako zničujúci. Potom, čo sa Trump jasne vyjadril, že chce zabrať Grónsko, Gabbardová nariadila agentúram, aby zhromaždili informácie o tomto území, ktoré je súčasťou Dánska, jedného z najbližších spojencov Ameriky a v žiadnom prípade nepredstavuje bezpečnostnú hrozbu. Možno by bolo lepšie, keby títo agenti preverovali napríklad ruské snahy umiestniť jadrové zbrane do vesmíru. V iných prípadoch je politizácia zjavne hanebná. Aby ospravedlnil hromadné deportácie venezuelských migrantov, Trump chcel využiť zákon, ktorý bol prijatý pre situácie, keď USA napadne cudzia krajina na to musel preukázať, že venezuelský zločinecký gang je podporovaný venezuelskou vládou. Národná spravodajská rada, ktorá je súčasťou Gabbardovej organizácie, však dospela k záveru, že tomu tak nie je. Rada bola preto požiadaná, aby sa na to pozrela znovu a prepracovala to. Druhé posúdenie dospelo k rovnakému záveru ako prvé. V tom momente Gabbardová vyhodila dvoch najvyšších predstaviteľov rady.

Ako vždy, Gabbardová tvrdila, že ona sa snaží napraviť politizáciu, a nie je tá, ktorá systém politizuje. Ale Thomas Fingar – bývalý predseda Národnej spravodajskej rady (ktorý teraz pôsobí na Stanfordovej univerzite) – však povedal, že títo dvaja úradníci, ktorých pozná, sú bezúhonní a ich prepustenie vysiela „odsudzujúci a nebezpečný signál spoločnosti“ – v podstate „nechajte si svoje údery pre seba a zamlčujte to“. (V prvý deň svojho druhého funkčného obdobia Trump odobral Fingarovi bezpečnostnú previerku, pretože kedysi spolupodpísal otvorený list varujúci pred ruským zasahovaním do volieb v roku 2020.)  Správa Obrannej spravodajskej služby (DIA) nevyzerala o nič lepšie po tom, ako Trump nariadil bombardovanie iránskych jadrových zariadení. Tie boli „zničené,“ pochválil sa prezident takmer okamžite, dávno pred akýmkoľvek riadnym posúdením škôd spôsobených bombardovaním. Ale podľa predbežnej analýzy vojenského spravodajstva (Defense Intelligence Agency), ktorá je súčasťou Pentagonu, iránsky jadrový program bol pravdepodobne spomalený len o niekoľko mesiacov. Gabbardová, Ratcliffe a ďalší však šírili prezidentovu verziu a pridali sa k nemu v kritike médií. V skutočnosti nikto nemôže vedieť, aké škody v Iráne skutočne vznikli; šéfovia spravodajských služieb s integritou by to mali jednoducho povedať.

Táto znepokojujúca trajektória smeruje ku kultúre spravodajských služieb v autoritárskych krajinách. Michael Hayden, bývalý riaditeľ NSA a CIA, a David Gioe, bývalý analytik CIA, poznamenali, že ruský prezident Vladimír Putin napríklad vytvoril podmienky, „v ktorých mu podriadení hovorili len to, čo chcel počuť“. V predvečer ruskej invázie na Ukrajinu bola táto dynamika v tragikomickom podaní, keď Putin šikanoval svojho šéfa spravodajských služieb („Hovor jasne!“), aby zopakoval predpoklady, na ktorých bola založená blížiaca sa „špeciálna vojenská operácia,“ ktoré chcel Putin počuť a ktoré sa ukázali ako nesprávne vo všetkých ohľadoch.

Amerika bola napriek svojim zlyhaniam vlastných spravodajských služieb vo väčšine prípadov lepšia. Vedomá si ľudských nedostatkov a úprimná voči nim, vštepila svojim spravodajským agentúram étos prekonávania predsudkov: kladením nepríjemných otázok, prísnym dodržiavaním apolitickosti, hovorením vodcom to, čo nechceli počuť, zdôrazňovaním namiesto skrývania neistoty a ignorovaním falošných lakmusových papierikov, ako je lojalita, v snahe o objektivitu a pravdu. Cieľom nebolo posilňovať naratívy, ale pomáhať prezidentom robiť lepšie rozhodnutia.  Tento étos bol obrovským, aj keď často nedoceneným prínosom pre udržanie čo najväčšej bezpečnosti Ameriky a sveta. Strata týchto spravodajských informácií sa teraz ukáže nielen ťažko zvrátiteľná, ale potenciálne aj tragická.