Záznamy Ústrednej spravodajskej služby (CIA) z obdobia studenej vojny sú notoricky známe pochybnými činmi – od explodujúcich cigár, otrávenej zubnej pasty, tajných experimentov s LSD až po likvidáciu volených vodcov, ktorí sa podľa vkusu Washingtonu sa príliš prikláňali k ľavici. Napriek týmto pochmúrnym eskapádam však agentúra viedla aj inú, povznášajúcejšiu kampaň: pašovanie kníh a článkov do východného bloku, čím vyzbrojovala miestnych disidentov nie zbraňami, ale myšlienkami. Je to príbeh rovnako fascinujúci, ako aj málo známy. V knihe „The CIA Book Club“ bývalý novinár z britského denníka The Guardian – Charlie English podáva strhujúci opis udalostí v Poľsku v turbulentných 80. rokoch, keď „vojna myšlienok“ mohla spôsobiť skutočné obete. Recenziu jeho knihy „Knižný klub CIA“ s podtitulom „Tajná misia za víťazstvom v studenej vojne pomocou zakázanej literatúry“ od amerického spisovateľa Josepha Findera – ktorý v roku 1983 vydal knihu „Červený koberec: Spojenie medzi Kremľom a najmocnejšími americkými podnikateľmi“ – preberáme z denníka The New York Times.
V centre príbehu stojí George Minden, rumunský aristokrat, ktorý sa stal šéfom spravodajskej služby a vedúcim knižného programu CIA – človek, ktorý, ako poznamenáva English, mohol vystúpiť z románu klasika špionážnej literatúry Johna le Carrého. Minden bol skutočne presvedčený, že kniha v správnych rukách môže pomôcť rozbiť betón totalitného myslenia. Jeho cieľom bolo vyhnúť sa otvorenej propagande (štandardnému postupu CIA) a nielen posielať knihy s prokapitalistickým posolstvom. Podľa neho „všetky knihy – politické aj literárne – plnia politickú úlohu, ktorou je sťaženie ideologickej izolácie východnej Európy, a tým frustrujú jeden z hlavných politických cieľov komunistov.“ Bola to špionáž ako umenie duše.
Keď sa odborová organizácia Solidarita stala nervovým centrom poľského odboja, Mindenove dlhoročné úsilie v oblasti distribúcie kníh sa premenilo na operáciu s krycím názvom QRHELPFUL, ktorá bola spustená v roku 1983. Pomáhala rodinám väzňov a utečencov, tajne pašovala rádiá a tlačiarenské zariadenia a podporovala globálnu propagandistickú kampaň. Ako to vyjadril jeden člen podzemnej Solidarity: „Tlačiarenské stroje, ktoré sme dostali zo Západu počas výnimočného stavu, možno porovnať s guľometmi alebo tankami počas vojny.“ Nelegálne texty sa skrývali v krabičkách od tampónov Tampax alebo v plienkach, alebo zastrčené v stropoch toaliet v železničných vagónov.. Logistickým mozgom bol Miroslaw Chojecki, jadrový fyzik, ktorý sa stal podzemným vydavateľom – „ministrom pre pašovanie“ hnutia Solidarita. Na vrchole hnutia bol dopyt po zakázaných knihách taký veľký, že poľskí disidenti vymysleli „lietajúce knižnice:“ samizdaty napchali do ruksakov a podávali si ich z ruky do ruky, takže sa zriedka dotkli zeme. Tlačiarenské stroje sa niekedy skrývali za padacími dverami, pripravené na okamžitú akciu.
A aký bol zoznam kníh agentúry? Bol viac než eklektický: „1984,“ „Zvieracia farma,“ „Odvážny nový svet,“ vydania časopisu The New York Review of Books, ale aj špionážne romány le Carrého, hromady časopisov Cosmopolitan a kniha „Tristo rokov amerického maliarstva“ z Whitneyho múzea amerického múzea v New Yorku. English jasne ukazuje, že CIA sa nezaoberala len šírením ušľachtilých disidentských názorov. Všetko, čo mohlo vzbudiť zvedavosť čitateľov za železnou oponou, bolo vítané. Ako poznamenal britský historik a publicista Timothy Garton Ash vo svojej klasickej knihe „Poľská revolúcia,“ „ľudia platili za toto zakázané ovocie vysoké ceny; zhltli ich za noc a potom ich odovzdali svojim priateľom, takže okruh čitateľov bol oveľa väčší ako niekoľko tisíc výtlačkov, ktoré sa nejako podarilo vytlačiť na skrytých kopírovacích strojoch.“ Charlie English rekonštruuje sieť literárnej subverzie agentúry s reportérskym okom schopným zachytiť výstižné a občas komické detaily. Riziká boli obrovské, remeslo niekedy zúfalé. Francúzsky vodič Jacky Challot, zadržaný na poľskom colnom stanovišti, pokúsil sa spláchnuť kus papiera s kontaktnými informáciami do záchoda pokrytého výkalmi. Nespláchlo to. Tak ho vylovil, roztrhal a prehltol.
Táto literárna piata kolóna sa nevyhnutne stretla s odporom v rámci samotnej CIA. Muži z operačného riaditeľstva – najmä špecialisti na „špinavé malé vojny“ – vysmievali sa myšlienke, že knihy môžu zvrhnúť režimy. „Skutoční muži nepredávajú knihy,“ reptali. Prečo CIA míňa peniaze na poéziu Vladimíra Majakovského? Ale program bol podľa štandardov centrály v Langley merítok lacný – predstavoval len zlomok z toho, čo agentúra investovala do vyzbrojovania mudžahedínov v Afganistane. Pútavý názov knihy naznačuje, že CIA riadila celú akciu, ale ako zreteľne objasňuje English, kľúčovou premennou boli samotní poľskí odbojári – postavy ako Chojecki, ktorý bol zatknutý najmenej 44-krát, a Helena Luczywo, priekopníčka a redaktorka podzemnej tlače. Ich odvaha ostro kontrastuje s niekedy zlovestným, niekedy groteskným poľským cenzúrnym aparátom: V Poľsku musel byť registrovaný každý písací stroj, na kúpu balíka papiera bolo potrebné povolenie. Dokonca aj kniha o mrkve mohla byť zakázaná, ak naznačovala radosť zo záhradkárčenia mimo kolektívu.
Dnes, keď je slovo „podvratný“ bežným ocenením pre univerzitného básnika, Englishova kniha je povzbudivou pripomienkou toho, že ešte pred nedávnom mohla zakázaná literatúra skutočne pomôcť prevážiť misky váh dejín. Presvedčivo argumentuje, že nepokoje v Poľsku, čiastočne živené Mindenovým kultúrnym kontrabandom, boli katalyzátorom reťazovej reakcie, ktorá viedla k pádu Berlínskeho múru a rozpadu ďalších vlád východného bloku. „Mäkká sila“ nebola až taká mäkká. Preto sa vydanie knihy „Knižný klub CIA “ javí ako dokonale bolestivo aktuálne. V čase, keď prezident Trump tvrdým úderom zasahuje proti agentúre pre medzinárodný rozvoj USAID, Hlasu Ameriky a Rádiu Slobodná Európa – inštitúciám kultúrnej diplomacie, ktoré kedysi podporovali obe politické strany – táto kronika sa číta ako rekviem. Ľudia ako George Minden boli presvedčení o geopolitickej sile ideálov, ako je sloboda prejavu a vláda zákona, pretože v ne skutočne verili. „Pravda je nákazlivá,“ povedal Minden. Naši noví správcovia štátnej moci naopak vnímajú svet čisto transakčne a predpokladajú, že aj všetci ostatní. Englishova kniha je pripomienkou toho, čo sa stráca, keď vláda prestane veriť v silu svojich vlastných ideálov.
0 komentárov