Počas druhej svetovej vojny, sa spravodajské služby museli prispôsobovať dynamicky sa meniacim podmienkam vojnového konfliktu. Okrem veľkých vojenských a diplomatických operácií prebiehal aj menej viditeľný, no rovnako dôležitý zápas o morálku a prežitie spojeneckých vojakov v zajatí. Britská vojenská spravodajská služba MI9 (Military Intelligence, Section 9) vynikala svojou kreativitou a schopnosťou využívať netradičné prostriedky. Jednou z najznámejších epizód jej činnosti, sa stalo použitie populárnej stolovej hry Monopoly, ako maskovania pre pašovanie únikových pomôcok do zajateckých táborov.

MI9 vznikla v roku 1939 a medzi jej hlavné úlohy patrilo:  podporovať spojeneckých vojakov a pilotov, ktorí uviazli za nepriateľskými líniami, organizovať únikové trasy (escape lines) naprieč okupovanou Európou, zabezpečovať pašovanie pomôcok do zajateckých táborov, zachovávať komunikáciu medzi vojenskými zajatcami a britskými orgánmi. Medzi jej vedúcich predstaviteľov patril Christopher Clayton Hutton, bývalý novinár, ktorý stál za mnohými nápadmi záchranných a únikových pomôcok pre zajatých vojakov. Bol to práve Hutton, kto prišiel s myšlienkou využitia stolovej hry, ako vhodného krytia pre zasieľanie únikových pomôcok.

Hra Monopoly bola v Británii v 30. a 40. rokoch mimoriadne populárna. Jej voľba na toto špeciálne využitie mala niekoľko dôvodov. Hra bola veľmi dobre známa a Nemci ju považovali za obyčajnú spoločenskú zábavu. Monopoly sa hrali na robustnej hernej doske, ktorá umožňovala skryť mapy alebo rôzne pomôcky. Takto sa dali využiť aj herné pomôcky, figúrky a kocky.  Tieto „špeciálne“ edície hry, určené pre vojnových zajatcov, obsahovali hodvábne mapy, ktoré boli ľahké, oproti papierovým mapám boli nehlučné a odolné voči poškodeniu; boli na nich vyznačené únikové trasy cez Francúzsko, Belgicko, Nórsko či Taliansko. V kockách alebo v herných figúrkach boli ukryté miniatúrne kompasy a medzi kartónovými vrstvami boli vložené pilníky a iné drobné nástroje.  Pravé bankovky v nemeckej marke, francúzskom franku či talianskej líre, boli  ukryté medzi fiktívnymi hernými peniazmi.  Každá zásielka bola navrhnutá pre konkrétny región Európy, najmä z hľadiaka poskytnutého mapového pokrytia.

Balíky sa k zajatcom dostávali pod rúškom humanitárnej pomoci, najmä s využitím fiktívnych charitatívnych spolkov. Pre zasieľanie takto upravných zasielok MI9 nevyužívala Červený kríž, aby nedošlo k jeho prípadnej diskreditácii. Nie je možné presne vyčísliť, koľkým vojnovým zajatcom Monopoly pomohli. Podľa niektorých odhadov (Foot 1979; Fry 2020) šlo o stovky úspešných únikov. Jeden z dôstojníkov RAF neskôr spomínal, že práve vďaka hodvábnej mape z Monopolov sa mu podarilo prekročiť Pyreneje a dostať sa do Španielska. Nemecká vojenská správa si dlho neuvedomovala, že „neškodné“ hry sú v skutočnosti súčasťou špionážnej operácie. Až v roku 1944 sa začali objavovať indície, že spojeneckí zajatci disponujú mapami a nástrojmi, ktoré museli byť dodané zvonku. Napriek zvýšenej kontrole, sa MI9 podarilo udržať tajomstvo až do konca vojny.

Toto využitie spoločenskej hry  nie je  kuriózna epizóda. Ide o príklad sofistikovaného využitia civilného priemyslu a populárnej kultúry v spravodajských operáciách.  Je to názorná ukážka toho, že aj v prostredí totálnej vojny zohráva významnú úlohu inovatívna improvizácia. Tento prípad je učebnicovým príkladom tzv. „low-tech ingenuity“ – spojenia bežných civilných predmetov s mimoriadne dômyselnou spravodajskou stratégiou. Aj preto je operácia Monopoly dodnes súčasťou vojenských a spravodajských dejín ako ilustrácia, že úspech spravodajskej činnosti nie vždy stojí na sofistikovanej technike, ale aj na ľudskej kreativite.

 * * *

Zdroje:

Foot, M. R. D.: MI9: Escape and Evasion 1939–1945. London: The Bodley Head, 1979.

Fry, H.: MI9: A History of the Secret Service for Escape and Evasion in World War Two. New Haven: Yale University Press, 2020.

Parker, D.: The Man Who Masterminded MI9. London: Osprey, 2010.

National Archives (UK), fondy MI9.

Nicholson, M.: The Great Escape: The Full Dramatic Story with Contributions from Survivors and their Families. London: Hodder & Stoughton, 2002.