V kontexte s nedávno publikovaným odhadom Austrálskej bezpečnostnej spravodajskej organizácie (ASIO) a Austrálskeho kriminologického inštitútu (dokument dostupný tu), že zahraničná špionáž stála krajinu za jediný rok viac ako 12,5 miliardy austrálskych dolárov, prináša portál The Strategic úvahu Jamesa Corera o širšom dopade špionáže.
Spravodajská činnosť zahraničného aktéra, nie je len o získavaní informácií, ale aj o ovplyvňovaní rozhodnutí, inštitúcií a spoločnosti. Tieto dve oblasti sú odlišné, ale prepojené. Často ide o nevedomú pomoc ľudí „v zasadacích miestnostiach, výskumných laboratóriách a regulačných orgánoch.“ Zahraničné zasahovanie sa „zameriava sa na skupiny diaspóry a snaží sa narušiť dôveru verejnosti, manipulovať s komunitnými naratívmi a vstupovať do politických vzťahov.“
Corera upozorňuje, že táto činnosť sa „neobmedzuje len na vládne systémy alebo úradníkov. Dotýka sa nás všetkých. Nepriateľské štáty využívajú ľudské zvyky, vzťahy a povesť – naprieč vládou, priemyslom a akademickou obcou. Tisíce Austrálčanov na verejných, ale citlivých pracovných miestach voľne pôsobia v online priestore, čo uľahčuje nábor.“
Špionáž už nie je len o tajných dokumentoch, môže to byť aj „správa na LinkedIn, konferenčný chat alebo zdanlivo rutinná spolupráca. Každý dôveryhodný insider je teraz potenciálnym cieľom.“ Otvorené výskumné systémy, profesionálne siete a podobne, vytvárajú potenciálny priestor pre vstup cudzieho záujmu: „Od kritických nerastných surovín a umelej inteligencie až po agrotechnológie a biotechnológie…Zahraničné spravodajské služby sa zameriavajú na duševné vlastníctvo v ranom štádiu, technické normy a prístup k dôverným informáciam.“ Otvorenosť prináša aj zraniteľnosť a otvorené systémy umožňujúcu širokú spoluprácu musia byť zabezpečené, aby nemohli byť zneužívané.
„Austrálska reakcia sa príliš dlho opierala o technické riešenia – firewally, režimy dodržiavania predpisov a ochrannú legislatívu. Ale aj v roku 2025 je najslabším článkom stále človek. Potrebujeme národnú zmenu myslenia. Bezpečnosť už nemôže byť outsourcovaná ASIO alebo obmedzená na vládu. Musí sa stať štandardným operačným postupom v celom našom hospodárstve a spoločnosti.“, uvádza autor. Táto výzva k zmene prístupu k činnosti zahraničných aktérov sa netýka len Austrálie, ale v podstate všetkých vyspelých krajín.
Moderná špionáž a pôsobenie, je okrem krádeže tajomstiev taktiež o vnútornom, skrytom pôsobení, formovaní systémov zvnútra. Špionáž sa používa aj na nátlak, narúšanie a získavanie pozícií. „Pripravenosť znamená viac ako len informovanosť. Vyžaduje si aktívnu štrukturálnu obranu. To zahŕňa vykonávanie hodnotenia bezpečnostných rizík v rámci výskumných a obchodných partnerstiev, vykonávanie kontrol prístupu k údajom a zdieľania informácií a vytváranie interných mechanizmov nahlasovania podozrivých kontaktov, alebo činností. Znamená to zabezpečiť, aby vedenie spoločností bolo informované o hrozbách, aby zamestnanci boli vyškolení na rozpoznávanie pokusov o nábor, alebo manipulácie a aby sa rozhodnutia o spolupráci a investíciách prijímali prostredníctvom optiky národného záujmu – nielen komerčného.“
Odolnosť sa nedá vybudovať len vládnymi opatreniami. Rovnako dôležité, ako je zvyšovanie povedomia, je dôležité aj posilnenie schopnosti verejnosti odolávať hrozbám, čo je potrebné ponímať ako celospoločenskú úlohu.
Fenomén vplyvových agentov osobitne zaujal západné spravodajské služby v období tzv. studenejnvojny, keď KGB verbovala záujmové osoby z radov politikov, novinárov i podnikateľov, aby pôsobili v prospech záujmov Moskvy. Mimoriadnu aktivitu vyvíjala KGB medzi poslancami britského parlamentu, ktorí presadzovali politickú agendu naklonenú geopolitickým cieľom Sovietskeho zväzu. Napríklad pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami v roku 1983 vplyvoví agenti Moskvy sa zamerali na vykreslenie premiérky Margaret Thatcherovej ako političky, ktorá svojimi aktivitami ohrozuje svetovú bezpečnosť.