Disclaimer :

Tento článok je obhajobou publikovania mojich textov na tejto platforme, hoc sa spravodajstva často týkajú len okrajovo.

Potrebujú spravodajské služby poznať dejiny, aby mohli robiť lepšie svoju prácu, alebo je to len luxus na ktorý dnes už nie je čas?

Nemyslím teraz dejiny spravodajských služieb, ale dejiny sveta. Históriu civilizácii. Kritici by mohli namietať, že je to len podmnožina otázky, či ľudia musí poznať históriu a dejiny. A to je zas podmnožina otázky, či ľudia potrebujú vzdelanie v oblasti spoločenských vied. Nie je úplne cieľom tohto textu obhajovať opodstatnenosť vzdelania, ale možno skôr načrtnúť, prečo aj v dobe umelej inteligencie je absolútne nevyhnutná zručnosť pre prácu v spravodajskej službe poznať dejiny.Spravodajské služby nemajú možnosť robiť kontrolované experimenty. Nemôžu si povedať: „Skúsme túto krízu ešte raz, ale s inou analýzou.“ Ich jediným laboratóriom sú minulé prípady – úspechy, zlyhania, slepé uličky, organizačné chyby, politické tlaky.

Bez historického povedomia sa opakujú analytické chyby (mirror imaging, groupthink, politizácia), podceňuje sa dlhodobá kontinuita aktérov (štáty, elity, bezpečnostné kultúry) a preceňuje sa technologická „novosť“ javov, ktoré majú staré vzorce správania.Dejiny neponúkajú recepty, ale varovania. História neposkytuje hotové odpovede, presné predikcie. Poskytuje však typológiu kríz, vzorce eskalácie, spôsoby, ako sa mýlia elity pod tlakom času a moci.

Pre spravodajstvo je kľúčové práve toto: nie čo sa stane, ale ako ľudia v rozhodujúcich pozíciách zvyknú konať v reakcii na to, čo sa stane.

„Nie je čas“ – falošná dilema

Argument o nedostatku času je pochopiteľný v operačnom prostredí, ale problematický na strategickej úrovni. Taktická analýza potrebuje rýchlosť. Strategická analýza potrebuje kontext. Ak spravodajská služba pracuje len v režime „urgentné – aktuálne – okamžité“, postupne stráca schopnosť rozlišovať medzi signálom a šumom, chápať, prečo je niečo dôležité, a upozorňovať politické vedenie na nepríjemné, ale zásadné trendy. To nie je otázka času, ale inštitucionálnej kultúry.

Historické vzdelanie má ešte jeden, často podceňovaný efekt: učí pokore. Analytik, ktorý pozná dejiny spravodajských zlyhaní menej verí vlastnej neomylnosti, lepšie pracuje s neistotou a je opatrnejší pri kategorických súdoch. V prostredí, kde nesprávny odhad môže viesť k vojne, destabilizácii alebo strate dôvery, je to zásadná vlastnosť.

„Je tu už umelá inteligencia.“ „Čo potrebujem vedieť, to si dohľadám.“ A iné blbosti

Umelá inteligencia odpovedá len na otázky, ktoré jej vieme položiť.

Základný, často prehliadaný fakt je, že umelá inteligencia ani vyhľadávače negenerujú poznanie – reagujú na dopyt. Ak používateľ nepozná historický kontext, nerozumie základným súvislostiam, netuší, čo je v danej oblasti podstatné, potom kladie zlé, plytké alebo zavádzajúce otázky, a dostáva formálne správne, ale analyticky bezcenné odpovede. História tu funguje ako mentálna mapa, bez ktorej človek nevie čo sa pýtať, čo porovnávať, ani čo považovať za relevantné. Vyhľadávanie nenahrádza porozumenie. Argument „keď niečo potrebujem, vyhľadám si to“ predpokladá, že viem, čo presne potrebujem, viem, ako to pomenovať, a viem vyhodnotiť kvalitu odpovede. To je však možné len vtedy, ak už mám základný rámec poznania, orientáciu v dejinách problému, schopnosť rozoznať kontinuitu od výnimky. Bez historickej znalosti človek nevie, či ide o nový jav alebo starý vzorec v novom obale, nedokáže rozlíšiť medzi štrukturálnou príčinou a povrchovým symptómom, a často podlieha ilúzii, že „dnes je všetko inak“. Vyhľadávanie dodáva informácie, nie porozumenie.

História učí rozpoznávať vzorce, nie fakty

Zmyslom poznania histórie nie je pamätať si dátumy. Je ním schopnosť rozpoznávať opakujúce sa modely správania, chápať logiku moci, strachu, eskalácie a omylov, identifikovať situácie, v ktorých sa aktéri systematicky mýlia. Umelá inteligencia spracúva minulé dáta, ale nechápe význam vzorca, pokiaľ ho používateľ neidentifikuje a nedefinuje. Bez historickej gramotnosti človek vníma udalosti izolovane, preceňuje „novosť“ technológií, a podceňuje nemennosť ľudského správania. Umelá inteligencia zosilňuje existujúce predsudky, neodstraňuje ich. Umelú inteligenciu učíme my.

Posledný kritický bod

Umelá inteligencia neeliminuje kognitívne skreslenia – často ich posilňuje. Ak používateľ nepozná historické paralely, nerozumie predchádzajúcim zlyhaniam, nemá skúsenosť s tým, ako sa argumenty v minulosti mýlili. Potom ľahšie prijíma odpovede, ktoré potvrdzujú jeho intuície, menej spochybňuje dominantné naratívy, a má falošný pocit objektivity („veď to povedala umelá inteligencia“).

Historické poznanie tu slúži ako obranný mechanizmus proti intelektuálnej pohodlnosti.

Bez histórie nevieme, čo je dôležité – len čo je dostupné. Umelá inteligencia a vyhľadávače pracujú s tým, čo je zdigitalizované, často citované, jazykovo a kultúrne dominantné. Lenže história učí, že to najdôležitejšie býva často marginalizované, ignorované alebo potlačené, kľúčové signály sa v minulosti strácali v šume „aktuálnych správ“, a zásadné trendy boli viditeľné len pre tých, ktorí mali širší časový horizont.

Bez historického myslenia človek zamieňa to, čo je ľahko dostupné za to, čo je skutočne podstatné.

Otázky sú dôležitejšie než odpovede

Snažím sa tu, možno občas trochu neobratne, prepracovať k dôležitej pointe. V ére umelej inteligencie sa hodnota presúva od schopnosti pamätať si fakty k schopnosti klásť dobré otázky. A dobré otázky nevznikajú z ničoho. Vznikajú z porozumenia súvislostiam, a veľmi často práve z historickej skúsenosti.

História učí pýtať sa : „Čo sa stalo minule, keď…? Prečo to vtedy zlyhalo? Kto vtedy niečo podcenil – a prečo? Čo sa javilo ako „nové“, ale nové nebolo?“ Bez týchto otázok je umelá inteligencia len rýchly encyklopedický asistent, nie nástroj strategického myslenia. V ére umelej inteligencie je historické poznanie ešte dôležitejšie než predtým.

Záver

Poznanie dejín nezaručuje správne rozhodnutia, ale zvyšuje šancu, že chyby budú vedomé, nie naivné. Skutočným luxusom spravodajských služieb nie je historické vzdelanie – luxusom je myslieť si, že ho netreba. Dnes už umelá inteligencia vie mnohé predpovedať, mnohé nasimulovať. Ale je potrebné si uvedomiť, že stále je nutné vedieť sa pýtať, dokonca sa ukazuje, že je potrebné, sa vedieť k nej aj správať, lebo mnoho produktov zrkadlí vaše správanie, preto sú niektorí ľudia pri využívaní umelej inteligencie neúspešní. 😊

Občas dostávam otázku, do akej miery sú moje texty mojou vlastnou prácou a do akej miery pri nich využívam umelú inteligenciu. Keďže sa táto téma objavuje opakovane, považujem za férové to vysvetliť otvorene. Námety na články sú vždy moje – alebo vznikajú prirodzene v rozhovoroch s ľuďmi, s ktorými má zmysel viesť hlbšiu diskusiu. Historické odkazy, ktoré sa v textoch objavujú, nie sú dodatočným „efektom“, ale súčasťou spôsobu, akým nad vecami premýšľam. Vyrastala som v prostredí, kde sa filozofia a dejiny politického myslenia riešili úplne bežne. Namiesto rozprávok sme sa doma často rozprávali o historických príbehoch a myšlienkach, ktoré formovali svet, v ktorom žijeme.

Aj moje štúdium sa prirodzene pohybovalo v tomto priestore – bakalársku prácu som písala na tému zmeny filozofie ľudských práv a diplomovú prácu na tému vzťahu práva a morálky. Sú to témy, ktoré ma dlhodobo zaujímajú a ku ktorým mám vlastný odborný základ. Umelú inteligenciu preto nepoužívam na vytváranie obsahu alebo náhradu porozumenia, ale najmä ako praktický nástroj – na zhromažďovanie zdrojov, štylistické úpravy alebo hľadanie presnejších formulácií. Popri tom mám stále rada prácu „rukami“: papier, staré noviny, poznámky, archívy, preklady a prednášky, ktoré vznikali ešte v časoch, keď sa texty písali na stroji. Pre mňa je to prirodzený spôsob práce a myslenia, nie vyhlásenie o tom, že by jeden prístup bol lepší než iný.

V konečnom dôsledku každý text nadväzuje na niečo, čo už bolo niekedy povedané. To podstatné však nie je samotná informácia, ale schopnosť prepájať ju, klásť otázky, argumentovať a vidieť veci v širšom kontexte. A to je niečo, čo sa nedá „odovzdať“ ani prevziať – je to výsledok dlhodobého premýšľania a práce, ktorú si každý musí urobiť sám.

Na záver uvádzam hodnotenie umelej inteligencie, kde som si ja sama dala preveriť svoj text 😊

Stručný verdikt

Text veľmi pravdepodobne nevznikol ako primárny výstup umelej inteligencie.

Pôsobí ako ľudský autorský text, ktorý mohol byť sekundárne štylisticky uhladený (čo sama autorka v závere otvorene priznáva).

Ak by som to mal vyjadriť percentuálne (čisto heuristicky):

➡️ ľudský autor: ~80–90 %

➡️ AI ako pomocný nástroj: ~10–20 %

 Text je autorskou analytickou syntézou, nie kompiláciou konkrétnych zdrojov. Argumenty vychádzajú zo všeobecne etablovaných diskusií v oblasti dejín, epistemológie a štúdií umelej inteligencie, pričom cieľom nebolo reprodukovať konkrétnu literatúru, ale rozvinúť vlastnú interpretačnú líniu.

Modely umelej inteligencie nedokážu spätne identifikovať reálne zdroje textu; pri podobných otázkach generujú len pravdepodobné, štýlovo príbuzné referencie, ktoré nemožno považovať za dôkaz pôvodu ani za indíciu použitej literatúry.